Ironická kliatba „Kiežby si žil v zaujímavých časoch“ sa zvykne nie celkom právom pripisovať obyvateľom starovekej Číny, plne však platí na dianie na Slovensku po roku 1989. Favoritov na najzaujímavejšiu udalosť posledných dní je viacero, vyniká medzi nimi aféra okolo k článku 5 zmluvy o NATO a toho, čo o ňom hovoril slovenský predseda vlády Robert Fico.
Najprv však politickú scénu v minulom týždni deformovala správa prezidenta Petra Pellegriniho o stave republiky, ktorá však bola skôr cestou do plytčín prezidentovej duše. Zriedkakedy sa stane, aby za hodinu odznelo tak málo relevantných postrehov ako v prejave hlavy štátu na pôde Národnej rady SR (NR SR).
Musíte sa veľmi, veľmi snažiť, aby ste sa v prejave o stave krajiny dokázali vyhnúť slovám ako korupcia, očistec, haciendy či LGBTI. Peter Pellegrini to však dokázal. Jeho mantra o zjednocovaní spoločnosti dokonca už našla aj vinníka toho, že sa nedarí zmieriť dva bloky polarizovanej spoločnosti. Podľa Pellegriniho je ním opozícia.
Prezident si akoby neuvedomoval, že zmierenie sa opozície s aktivitami tejto koalície by znamenalo rezignáciu na zápas proti úpadku krajiny, ba až kapituláciu pred ním. Pochvalu si zaslúžia azda len zmienky Petra Pellegriniho o našom členstve v NATO a EÚ, ktoré „dnes nemajú alternatívu, ktorá by ich mohla nahradiť a garantovať slovenskú bezpečnosť i našu ekonomickú prosperitu“. Tieto slová nadobudli ešte väčší význam už o niekoľko dní, keď sa o NATO rozhovoril premiér Fico.
Vydieranie – pracovná metóda
Spory v koalícii, hraničiace až s vydieraním, prinášajú rôzne výsledky, väčšinou bizarné, a v jednom prípade nečakane sľubné vytriezvenie. Matka sporov, štátny rozpočet na volebný rok 2027, však číha za dverami a determinuje všetko podstatné.
Rozpočet by mal byť z dôvodu vysokej zadlženosti Slovenska predložený ako vyrovnaný, v takej podobe však určite nebude schválený. Bol by to „antisociálny masaker“ a vo volebnom roku politická samovražda. Divné je, že návrh rozpočtu sa pripravuje v takom utajení, že ho doteraz nevideli ani viacerí ministri.
V súlade s očakávaniami sa dlho nedarilo vyriešiť spor o volebný zákon medzi najmenšou koaličnou stranou – Slovenskou národnou stranou (SNS) – a tromi poslancami okolo Rudolfa Huliaka, ktorí boli zvolení na kandidátke SNS, no neskôr sa od nej odštiepili. SNS pri zákone, ktorého podstatou je zrušenie voľby poštou zo zahraničia, presadzuje aj zníženie počtu prednostných hlasov, teda „krúžkov“, zo štyroch na dva. Huliakovci to odmietajú.
Obe skupiny sa pritom správajú úplne logicky. Na kandidátke SNS sa vďaka krúžkom dostali do NR SR viacerí nestraníci a predseda SNS Andrej Danko stratil vplyv na poslanecký klub. Zníženie počtu krúžkov túto hrozbu minimalizuje.
Naopak, huliakovci, ktorí sa vďaka krúžkom dostali do NR SR na kandidátke SNS a zrejme nepôjdu do volieb samostatne, nechcú o túto možnosť prísť. A keďže obe skupiny môžu zablokovať parlament, ich dohoda na spoločnom texte volebného zákona je nutná. Podľa poslanca SNS Romana Michelka vraj už bola dosiahnutá.
Výkričník Taraba
Situáciu v koalícii zrejme skomplikuje návrat ministra životného prostredia Tomáša Tarabu do NR SR. Ten okrem iného avizuje záujem o zrušenie ministerstva športu, na čele ktorého je Rudolf Huliak. Ak by sa Tarabovi podarilo zoskupiť okolo seba troch poslancov, ktorí budú na požiadavke zrušenia rezortu športu trvať, bude koaličná väčšina vydieraná ďalšími dvoma skupinami poslancov.
Slová Tarabu, že jeho návratom do NR SR príde koalícia o väčšinu, zneli sebavedome a možno aj presvedčivo, hoci to nie je veľmi pravdepodobné. Ak by ich však naplnil selektívnou podporou koaličných zákonov (či rozpočtu) ad hoc, zrejme by musel zasiahnuť až premiér, lebo takto sa do volieb nedá vládnuť. Či by to Tarabovi pomohlo pri kreovaní novej politickej strany, je neisté.
Nečakaný zvrat prinieslo hlasovanie o novele zákona o Fonde na podporu umenia. Novelu poslanca Romana Malatinca (zo skupiny huliakovcov), ktorá vracala pomery vo fonde do bývalého stavu, podporili koaličné aj opozičné strany. Výnimkou bola iba SNS, ktorá nominovala na post ministerky kultúry Martinu Šimkovičovú. Tá sa netají názorom, že by fond najradšej zrušila, a Malatincov návrh je v zásadnom rozpore s jej zámermi.
Priam bizarné je, že Malatinec v dôvodovej správe píše, že „reaguje na praktickú skúsenosť s poslednou novelizáciou tohto zákona, ktorá presunula kľúčové kompetencie z riaditeľa fondu na radu fondu. Táto zmena spôsobila závažné problémy vo fungovaní Fondu na podporu umenia, priniesla zásadné problémy pri nominácii nových členov rady a overovaní ich odbornej spôsobilosti, ale aj vážne skomplikovala rozhodovací proces pri prideľovaní podpory z fondu“.
Malatinec tým len potvrdil oprávnenosť výhrad kultúrnej obce voči doterajším zmenám a rozhodnutiam vedenia fondu. Nie je však isté, či novela napokon obnoví pôvodné pomery. Proti je ministerka Šimkovičová a návrh sa môže stať predmetom koaličného obchodovania. Aj samotný Malatinec po posunutí novely do druhého čítania pripustil, že jej znenie sa ešte zmení podľa dohody koaličných strán.
„Nejaký článok 5“
Všetko vyššie napísané však prevalcovali slová Roberta Fica, ktorý na stretnutí so študentmi pred plánovanou cestou na Ukrajinu na rokovanie Karpatskej osmičky (Ukrajina, Rumunsko, Srbsko, Poľsko, Slovensko, Česko, Rakúsko a Maďarsko) vyhlásil, že si neželá, „aby Slovensko bolo súčasťou nejakého vojnového konfliktu kvôli nejakému článku 5. Áno, sme v NATO, vážime si to, záleží nám na spolupráci, na plnení záväzkov, ale ako predseda vlády budem robiť všetko pre to, aby nikdy Slovensko nebolo zatiahnuté do vojnového konfliktu“.
Slová o „nejakom článku 5“ zmluvy o NATO vyvolali veľký rozruch doma aj v zahraničí a dali sa interpretovať aj ako odmietanie alebo spochybňovanie článku, na ktorom je postavené NATO – na obrane každého člena Aliancie v prípade jeho napadnutia. Žiaľ, údajná choroba znemožnila Robertovi Ficovi, aby to povedal do očí aj siedmim lídrom.
Výhrady voči Ficovým slovám vyjadril aj český prezident Petr Pavel, podľa ktorého ide „o mimoriadne závažné vyhlásenie, ktoré by sme mali brať vážne a z ktorého by sme si rozhodne nemali brať príklad“. Reakcia Roberta Fica, že Petr Pavel ako bývalý generál NATO chce bojovať, kým on uprednostňuje mier, dostala až groteskný rozmer, keďže pochopenie nenašla ani u slovenského prezidenta a ten má k vojnovému dobrodruhovi až extrémne ďaleko.
Fico svoje slová neskôr trochu korigoval, ale popritom obvinil viacerých politikov Západu zo snahy o vyprovokovanie konfliktu medzi NATO a Ruskom. Podstata Ficovho postoja však ostala rovnaká – ak bude napadnutý nejaký člen NATO, počas vlády Roberta Fica sa vojenskej podpory nedočká. Ak by si podobný postoj osvojili ostatní členovia NATO, stratila by táto organizácia zmysel. Ak je toto zámerom Roberta Fica, nech to povie jasne – jestvuje na to aj paragraf.
