Celý život ste pracovali ako vychovávateľka v detskom domove a práve odtiaľ ste si pred 15 rokmi priniesli štvorročnú Mirku. Aktuálne ste už na dôchodku. Kedy ste si všimli, že je Mirka iná ako ostatné deti?
Už keď bola malá. Bola síce hyperaktívna, ale málokedy sa vedela hrať s deťmi. Rada bola sama, aj dnes je skôr tichšia. Bola aj veľmi drobná. Najprv sme si mysleli, že je to následok alkoholizmu jej biologickej matky. Až neskôr sa ukázalo, že má achondropláziu, ochorenie, ktoré spôsobuje tzv. trpasličí vzrast.
Vedeli ste o alkoholizme biologickej matky počas jej tehotenstva?
Nie hneď. Keď som si Mirku brala, lekárka ju označila ako „retardáčika“. Nepáčilo sa mi to, veď všetky deti z detského domova zaostávali. Jedna sestra sa starala o sedem detí, ktoré nemali šancu napredovať tak ako v rodine. Psychologička však už vtedy mala podozrenie, že u Mirky sa prejavuje fetálny alkoholový syndróm (pozn. red.: súhrn porúch mentálneho a telesného vývoja plodu, ktoré vznikajú dôsledkom požívania alkoholu v tehotenstve). Neskôr sa to potvrdilo.
Pripisovali ste tomu význam?
Áno, aj keď som to nebrala nijako tragicky. Mirka bola milé a krásne dieťa.
Ako sa jej zaostávanie prejavovalo v domácom prostredí?
Doma bolo všetko v poriadku, zvládali sme to dobre. V škôlke už bolo zrejmé, že je inde ako ostatné deti. Dva roky chodila do predškolskej triedy, bolo jasné, že nestíha. Do prvej triedy nastúpila ako osemročná, lebo bola veľmi maličká. Čakala som, aby ešte podrástla. V škole sa potom zaostávanie prehlbovalo, ako prváčka nevedela napočítať do 20. Mirka mala vždy asistenta a roky sme pravidelne chodili do psychologickej poradne dvakrát do týždňa. Bolo vidno, o koľko menej vie, než by mala. Potom jej diagnostikovali ľahkú mentálnu retardáciu. Pri hodnotení jej mentálnej úrovne však chýbal iba jeden bod, aby ju nemuseli v škole integrovať.
V tom čase ste už žili na vidieku na Liptove a Mirka chodila do bežnej školy. Ako to zvládala?
V dedinskej škole bola do siedmeho ročníka. Veľa sa tam naučila a dodnes z toho čerpá. Vzadu v triede mala svoj kútik a asistenta. Nosila domov všetky „zvesti“, čo sa deti učili. Snažila sa triedu dobehnúť, mala sa za kým ťahať. Prvé tri roky sa učila z bežných učebníc, potom už z kníh pre špeciálne školy. Na prvom stupni ju pani učiteľka naučila všetko potrebné, hlavne slovenčinu – tvrdé, mäkké spoluhlásky, vybrané slová. Gramatiku Mirka ovláda dodnes. Teraz má trochu problém s ypsilonmi, ale to je spôsobené mobilom a sociálnymi sieťami.
Prečítajte si aj:
Dieťa pije to isté ako matka, hovorí o alkohole v tehotenstve lekárka
Ako pokračovalo jej vzdelávanie?
Presťahovali sme sa do Bratislavy a nastúpila do špeciálnej školy. Tam začala strácať vedomosti, ktoré predtým získala. Nemala už koho dobiehať. Aj v škole, do ktorej aktuálne chodí, je to podobné. Niečo sa naučí, ale nemá motiváciu rásť. Je v poslednom ročníku praktickej strednej školy. Učí sa ručné práce – tkanie kobercov, šitie či vyšívanie. Do zamestnania zatiaľ nepôjde, môže na škole absolvovať ešte jeden odbor. Veľa možností však nemá. Baví ju variť a piecť, ale kuchárkou ani cukrárkou nemôže byť. Pre nízky vzrast, nemá ani 130 centimetrov, by nezvládla používať veľké hrnce, rúry či plechy.
Aké povolanie si teda vybrala?
Opatrovateľstvo. Po skončení školy by chcela pracovať ako osobná asistentka pre deti s mentálnym postihnutím. Škoda, že v škole nemá cudzí jazyk, zvládla by ho.
S čím v živote najviac zápasí?
S bežnou matematikou. V škole počíta na kalkulačke, doma aj na prstoch, hodiny nepozná. Keď jej poviem, aby prišla o piatej, musím jej vysvetliť, že na hodinkách má byť 17.00. Ak to zmešká čo i len o minútu, nevie, čo nasleduje – či sa čas posunul dopredu alebo dozadu. Jednoducho, 17.01 je už pre ňu problémom.
A čo peniaze? Aj tie treba počítať.
Tie sú kapitolou samy osebe. Spočíta si papierové bankovky, drobné mince a centy už nie. Keď ide do obchodu, pýta si odo mňa papierové peniaze, cíti sa pri nich istejšie. Päť eur v bankovke má totiž pre ňu väčšiu hodnotu než päť eur v minciach, je teda spokojná, že jej pri platení nebudú chýbať peniaze. Na kalkulačke si síce vyráta úlohy z matematiky, ale číslam ako takým veľmi nerozumie. So životom sa však veľmi netrápi, v špeciálnej škole je úspešná. V bežnej cítila, že je iná, že jej to ide ťažšie. Navyše, má tmavšiu pokožku, je nízka, deti z iných tried sa jej posmievali. Teraz je spokojnejšia.

Keď sme si dohadovali rozhovor, poslali ste mi fotku Mirky na lyžiach zo súťaže, kde stála na stupni víťazov. Čomu sa aktuálne okrem školy venuje?
Od malička je veľmi pohyblivá a šport miluje. Ide jej hádam všetko. Nemala rada veľké kolektívy, ale individuálne disciplíny jej sadli. Zaradili ju medzi parašportovcov. Päť rokov hrávala tenis, aj po presťahovaní dochádzala na tréningy z Bratislavy na stredné Slovensko. Neskôr na sústredení vyskúšala viacero športov a oslovil ju bedminton.
Ako často máva tréningy?
Dnes trénuje dvakrát do týždňa pod vedením trénera, ktorý pripravuje aj českú reprezentáciu parašportovcov. Hráva proti rôznym súperom, často aj proti vozičkárom, kde musia dodržiavať špeciálne pravidlá. Napríklad ona môže hrať len na polovicu kurtu, kým súper posiela košík na celý kurt. Aj tak vyhráva. Doma má plno medailí. Onedlho ju čaká medzinárodný turnaj v Prahe aj v Dubaji, veľmi sa na to teší.
Výborne jej ide aj lyžovanie, vyhráva v rôznych pretekoch prvé miesta. Hoci je nízka, na svahu pôsobí sebavedomo a jazdí rýchlo. Rešpekt má však pred vodou. Plávať vie, ale bojí sa hĺbky, že by nedočiahla na dno.
Čo pre ňu znamená šport?
Dáva jej životu iný rozmer. Buduje jej sebavedomie, disciplínu a prináša jej kamarátov. Obe máme z toho radosť. Je to šikovné a veľmi dobré dievča. V živote sa nestratí.










