Autokracia je nedemokratická forma vlády, v ktorej má moc v rukách jeden človek alebo úzka skupina vládcov. Ľudia nemôžu slobodne hovoriť, čo si myslia, kritizovať vládu či protestovať proti jej rozhodnutiam bez obavy z postihu. Za nesúhlas môžu prísť o prácu alebo skončiť vo väzení. V najtvrdších režimoch majú zakázané voľne cestovať do zahraničia a za odpor voči vláde im môže hroziť aj smrť.
Na toto riziko upozornili na nedávnom festivale Európska noc vedy v Bratislave bývalá prezidentka Zuzana Čaputová a expremiérka Iveta Radičová.
Rýchlo a jednoducho
Slovensko podľa Radičovej už najmenej desať rokov vykazuje všetky príznaky postupnej straty slobody. Ak nechceme tento zápas vzdať, musíme pochopiť, čo nás tlačí k autokracii a ako môžeme prísť o demokraciu.
Expremiérka upozorňuje na polykrízu – súbeh viacerých kríz, ktoré sa môžu navzájom ovplyvňovať a tým aj prehlbovať. V Európe sa takto stretávajú vojny a globálna nestabilita s ekonomickým úpadkom, stratou konkurencieschopnosti a zhoršovaním kvality života. Rozdeľuje ju aj migrácia, na ktorej, ako hovorí Radičová, „sa Európa priam rozpadá“.
Ide o obrovské otrasy a demokratické inštitúcie na ne nedokážu reagovať dostatočne rýchlo. V ľuďoch sa hromadia úzkosť, strach a obavy, ktoré postupne prerastajú do frustrácie. Hľadajú preto skratku – čokoľvek, čo sľubuje rýchle východisko. „Narastajú antisystémové hnutia, ktoré ponúkajú na prvý pohľad jednoduché riešenia,“ upozorňuje Iveta Radičová.
Ide o hnutia a strany, ktoré chcú odstrániť súčasný politický systém – demokraciu. Ak pritom podkopávajú základné pravidlá a slobody, môžu krajinu priviesť k autoritárskej vláde, nepokojom či ekonomickému úpadku a v krajnom prípade aj k vojne. Podľa Radičovej platí, že „ak je problém komplikovaný a ponúkaš jednoduché riešenie, buď si istý, že je nesprávne“.
Exprezidentka Čaputová v inej diskusii festivalu vysvetlila, prečo môžu ľudia uveriť sľubom s jednoduchými riešeniami: „Človek, ktorý prežíva úzkosť, hľadá bezpečie. A častokrát je ochotný dokonca obetovať aj časť svojej slobody preto, aby ho našiel.“
Diktátor a algoritmus
Aby toho nebolo málo, do hry vstupujú technológie a moc algoritmov, ktoré sa ľuďom postupne vymykajú spod kontroly. Ich vývoj je rýchlejší než schopnosť človeka reagovať, upozorňuje slovenská expremiérka. Inštitúcie, ktoré vznikli v tomto a minulom storočí, s ním nedokážu držať krok. Ani o tom, čo na sociálnych sieťach uvidíme, nerozhodujeme iba my. Algoritmy vyberajú, ktoré správy, videá či názory sa nám zobrazia a ktoré sa k nám vôbec nedostanú.
Nástup umelej inteligencie túto záplavu obsahu ešte zväčšil. Tradičné médiá – televízia, rozhlas či noviny – jej len ťažko dokážu konkurovať, pretože overovanie informácií si vyžaduje čas.
Nejde však len o množstvo obsahu, ale aj o to, čo nám algoritmy posúvajú do popredia. Mediálny teoretik Martin Kasarda, ktorý v tom istom paneli diskutoval s bývalou premiérkou, pomenoval problém takto: „Algoritmy sú naprogramované tak, že ich základom nie je racio, ale emócie.“
Na sociálnych sieťach preto majú väčšiu šancu uspieť príspevky, ktoré v ľuďoch vyvolajú hnev, úzkosť či eufóriu. Pokojná a vecná debata sa v záplave silných emócií stráca. Čím viac pozornosti pritom príspevok pritiahne, tým viac môže zarobiť na reklame.
A čo to robí s demokraciou? „Je to katastrofa,“ hodnotí Radičová.
Vystrašiť a zmanipulovať
Keď politici využívajú strach a algoritmy ich posolstvá šíria ďalej, vzniká nebezpečné spojenie. Čaputová opísala, ako táto politická stratégia funguje: „Vystrašiť, pretože takíto ľudia sa ľahšie manipulujú, ponúknuť vinníka a seba pasovať za záchrancu. Táto kauzalita funguje na získavanie voličských hlasov.“
Ako príklad uviedla nedávnu štatistiku, keď jeden z vrcholových slovenských politikov použil slovo „vojna“ alebo „vojnový“ v priebehu jediného týždňa až 56-krát.
Algoritmy takéto posolstvá zosilňujú, pretože priťahujú pozornosť. Podľa Radičovej tým nahrávajú najmä extrémnym politickým zoskupeniam. Radikálne skupiny sú síce „malé, ale krikľúnske, presadzujúce sa a cez algoritmy veľmi rýchlo ovládajú verejnú mienku v spoločnosti“.
Samotné názorové rozdiely však nie sú problémom. Pestrosť názorov patrí k zdravej demokracii, zhodli sa obe expolitičky. Nebezpečenstvo prichádza, keď v oponentovi prestaneme vidieť človeka s iným názorom a začneme ho považovať za morálne skazeného nepriateľa. Vtedy už nejde o diskusiu, ale o boj, v ktorom sa druhú stranu snažíme umlčať alebo odstrániť z verejného života.
Čo s tým?
Vo svete je dnes veľa neistoty a dôvodov na obavy. O to dôležitejšie je chrániť si demokraciu. Skutočné nebezpečenstvo prichádza, keď sa jeden človek alebo úzka skupina ľudí usiluje získať neobmedzenú moc.
A keďže algoritmy aj diktátorov kŕmia negatívne emócie, bojovať proti nim musíme presne opačne. Obrana slobody sa začína tým, že prestaneme vnímať politiku cez vlastné emócie. Zameriame sa na význam slov, na vlastnú čitateľskú gramotnosť a odpojíme sa od nekonečného prúdu mikrotextov, radí na záver Kasarda.
Ak teda pri počúvaní politického prejavu alebo prezeraní sociálnych sietí pocítite hnev či úzkosť, skúste sa na chvíľu zastaviť. Na tieto emócie sa totiž môže spoliehať politik, ktorý túži po neobmedzenej moci. Nebude na vás mieriť zbraňou. Stačí mu vo vás vyvolať strach a zároveň presvedčenie, že vás dokáže ochrániť. Preto je dobré všímať si, či pomenúva konkrétny problém a ponúka riešenie, ktoré sa dá uskutočniť, alebo či nesľubuje až podozrivo jednoduchú cestu.
Pri počúvaní takého prejavu môže pomôcť aj jednoduchá otázka: Chce tento politik ľudí spojiť a riešiť problém, alebo iba vyvolať hnev a strach?
