O dejinách sa učíme cez veľké mená, dôležité dátumy a medzinárodné zmluvy. No sloboda, ktorú dnes považujeme za samozrejmosť, bola zaplatená aj obeťami tisícov menej známych tvárí.
Reč je o ľuďoch, ktorí sa síce nedostali do školských učebníc, no v čase neslobody veľmi trpeli. Nechceli sa totiž vzdať svojej viery, presvedčenia či obyčajnej ľudskej dôstojnosti. Občas sa len ocitli v zlom čase na zlom mieste. Aj ich odkaz sme si pripomínali 17. novembra.
Skutočné svedectvo väzňa z gulagu
Július Maťašovský sa narodil v roku 1920. Do Sovietskeho zväzu (ZSSR) ho zavliekli po súdnom procese na Morave v roku 1945, keď ho za údajné šírenie protištátnych rečí odsúdili na desať rokov nútených prác. Proces prebehol bez možnosti obhajoby.
Július si prešiel hneď niekoľkými pracovnými tábormi. Predovšetkým Tajšetlag a Kolymské gulagy boli neslávne známe mimoriadne krutými podmienkami. Spomínal na príšerné transporty vo vlakoch, v ktorých sa tlačili obrovské množstvá väzňov.

Opísal aj nútené práce na výstavbe Bajkalsko-amurskej magistrály či riedke polievky a kaše, ktoré tvorili základ ich stravy. Krutú ruskú zimu prežívali vo vyradených vojenských stanoch. Väzni si lámali čečinu a ukladali ju pod seba, aby sa aspoň čiastočne izolovali od premrznutej zeme.
Mrazivým detailom bola jeho spomienka, ako si vyrobil bubon z kože strážneho psa, ktorého predtým spolu so spoluväzňami od hladu zjedli. V gulagoch napokon strávil osem a pol roka. Zvyšný rok a pol z trestu mu odpočítali vďaka plneniu pracovných noriem. Keď sa konečne vrátil domov a otec ho zbadal, od dojatia takmer pustil z rúk dieťa, ktoré v tom okamihu držal.
Pre označenie „kriminálnik“ mal Július problém nájsť si po návrate zamestnanie. Napriek tomu si neskôr založil rodinu, venoval sa divadlu i hudbe a stal sa členom Slovenskej asociácie násilne odvlečených do ZSSR jednotkami NKVD (SANO).
Podľa slov jeho dcéry bol láskavým a veselým mužom, ktorého nezlomili ani tie najtvrdšie životné skúsenosti. Jeho príbeh ožil vďaka dvom študentkám. Sú nimi Hana Piňáková a Ella Sofia Herkeľová.
Kto boli politickí väzni?
Slovenskí stredoškoláci odkryli namiesto historikov aj osudy ďalších politických väzňov a prenasledovaných komunistami. V pondelok 16. novembra sa stretli v bratislavskom Primaciálnom paláci na 18. ročníku študentskej konferencie Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom.
Projekt organizuje rovnomenné občianske združenie v spolupráci s Konfederáciou politických väzňov Slovenska (KPVS) a partnermi, medzi ktorými je aj Nadácia Konrada Adenauera či Hlavné mesto Bratislava.
Na podujatí stredoškoláci predstavili výsledky svojho výskumu. Ide o 14 prezentácií, v ktorých priblížili všetko o životoch bežných ľudí, ktorí na vlastnej koži pocítili oceľovú päsť režimu.
Zaznel medzi nimi aj príbeh sestry Maristelly, vlastným menom Márie Kačovej. O živote ženy, ktorá si za svoju neúnavnú dobročinnosť vyslúžila prezývku „prešovská Matka Tereza“, zozbierala svedectvo stredoškoláčka Mária Klára Čapkovičová.
Hovorila o tom, ako príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB) zatkli Máriu len pre fotografiu, ktorú našli pri domovej prehliadke u miestneho farára. Pre prenasledovanie režimom musela následne čakať tri roky, kým mohla zložiť rehoľné sľuby.
„Dostala meno Maristella, ktoré jej sestričky dali už v trinástich rokoch. Prvýkrát si obliekla svoje rúcho, ktoré však potom musela vymeniť za civilné šaty a nosiť ich až do pádu totality. Až vtedy mohla mníšsky habit opäť verejne nosiť,“ vysvetľuje študentka.
Čo je to Akcia K?
Dvojica študentov Zoja Mária Zoričáková a Filip Sedlák zas predstavila silný príbeh Jozefa Osvalda. Jeho život priamo zasiahli udalosti takzvanej Akcie K – násilnej likvidácie mužských rehoľných rádov v Československu, ktorú komunistický režim spustil v noci z 13. na 14. apríla 1950.
Jozef Osvald, otec siedmich detí, sa v tú noc vybral do Podolínca skontrolovať, či je v bezpečí jeho syn Andrej, člen jezuitskej rehole. „Nešiel protestovať ani bojovať. Šiel tam ako otec. Chcel len zistiť, čo sa stalo s jeho dieťaťom,“ hovorí Filip Sedlák.
Komunistický režim však potreboval vinníkov – a jedným z nich sa stal práve Osvald. Jozefa odviezli do väzenia, kde strávil jedenásť mesiacov. Z toho osem na „samotke”.
„Predstavme si na chvíľu, čo znamená osem mesiacov samotky – osem mesiacov bez rodiny, bez slobodného pohybu, bez istoty, či sa človek ešte niekedy vráti domov,“ hovorí študent a dodáva, že Jozef po návrate domov vážil 45 kilogramov.
Žijúci politickí väzni na Slovensku
Tohtoročné výročie Nežnej revolúcie je v strednej Európe poznačené hlbokým hodnotovým rozkolom. Slovenská koalícia si 17. november 2026 vybrala na rokovanie o spolupráci s Ruskom v medzivládnej komisii.
Pražské ulice len pár dní predtým zaplnilo 400-tisíc demonštrantov, ktorí sa postavili na obranu nezávislosti verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Stredná Európa tak ukázala svetu obidve svoje tváre.

Dnes o pamätníkov komunistického teroru rýchlo prichádzame. Podľa KPVS žije na Slovensku už len zhruba osemdesiat politických väzňov, ktorí môžu z prvej ruky svedčiť o anatómii totality – o nočnom búchaní na dvere, plošticiach v stenách, zatýkaní vo vlastných obývačkách či nekonečných mesiacoch na samotke.
Ako však kedysi vyhlásil americký prezident Ronald Reagan, slobodu delí od jej straty vždy len jedna generácia a každá o ňu musí zápasiť nanovo.
Dnes táto ťarcha leží na pleciach tých najmladších. Zodpovednosť nesú nielen sami za seba, ale aj za zachovanie odkazu ľudí, ktorí za slobodu zaplatili vlastnou krvou.
„Vy si to možno neuvedomujete, ale je to historická úloha. Z vašich prác budú v budúcnosti čerpať historici, lebo často ste jediní, ktorí ich príbehy zaznamenali,“ odkazuje mládeži predseda KPVS Peter Sandtner.
Aj zvyšok prítomných odborníkov apeloval, aby študenti šírili tieto svedectvá ďalej, pripomínali ich na sociálnych sieťach a pokračovali vo svojej misii. Netreba zabúdať, že študenti zohrali kľúčovú úlohu aj v novembri 1989.












