Žijeme v pluralitnej demokracii, kde je sloboda vyjadrovania a vyznania prirodzenou súčasťou verejného života. V civilizácii, ktorá je postavená na dôstojnosti človeka, slobode, práve a osobnej zodpovednosti. Jej základom je židovsko-kresťanská tradícia. Na nej stojí rozhodujúca časť európskej a euroatlantickej civilizácie. So všetkými omylmi a historickými tieňmi.
Dnes sa stretávajú dva starobylé sviatky. Pre židov je to Šavuot, sviatok pripomínajúci darovanie Tóry — desať kľúčových prikázaní, ktoré dal Boh Židom — na vrchu Sinaj na Egyptskom polostrove. Pre kresťanov Turíce alebo Letnice, teda zoslanie Ducha Svätého.
Jazyk týchto sviatkov znie dnešnému človeku archaicky. Hovorí o kamenných doskách, ohni, duchu, vetre, zmluve či Božom hlase. Pod týmito obrazmi sa však skrýva niečo hlboké a aktuálne aj pre moderného človeka.
Sila hlasnejších
Možno práve otázka, bez ktorej sa žiadna civilizácia dlho neudrží: Existuje niečo, čo stojí nad nami? Niečo, čo nie je iba výsledkom momentálnej nálady spoločnosti, algoritmov sociálnych sietí, politických kampaní alebo sily hlasnejších?
Sinajská skúsenosť nehovorí iba o náboženstve. Hovorí o hraniciach slobody. Izraeliti po odchode z Egypta nezískali len fyzickú slobodu. Dostali aj zodpovednosť a pravidlá, ako so slobodou naložiť. Tóra, päť Mojžišových kníh, sa tak nestáva iba súborom príkazov, zákazov a obradov, ale rámcom na pochopenie zodpovednosti. Nestačí človeka len oslobodiť z fyzického otroctva. Treba ešte zabrániť tomu, aby sa sloboda zmenila na chaos alebo na vládu silnejšieho.
Práve preto má Desatoro taký nadčasový význam. Nezabiješ. Nepokradneš. Nebudeš klamať. Budeš niesť zodpovednosť aj za slabších. A predovšetkým: zlyhávajúci človek nie je mierkou všetkého. Aj moc má svoje hranice. Aj sloboda má svoj obsah. Tieto princípy z viac ako tritisícročnej histórie sa stali jedným zo základných morálnych pilierov civilizácie, hoci dnešný človek si to často ani neuvedomuje.
Paragrafy a svedomie
Kresťanská tradícia v Letniciach tento obraz prehlbuje. Akoby litera dostala nový obsah, nádoba svoju náplň – akýsi štvrtý, vnútorný rozmer.
Nestačí už len pravidlo zvonku. Pred človeka je postavená nová výzva – premena jeho vnútra. Duch Turíc neprichádza odstrániť Sinaj, ale pripomenúť, že hodnoty sa nedajú udržať iba paragrafmi a príkazmi. Civilizácia potrebuje svedomie, vnútorné presvedčenie a ochotu niesť zodpovednosť za druhých.
A treba ešte pripomenúť menej známu súvislosť: kresťanské historické pramene spájajú Turíce s vrchom Sion v Jeruzaleme. Podľa väčšiny historických prameňov sa udalosť odohrala v tzv. Hornej sieni, teda na mieste Poslednej Ježišovej večere, na Sione. Ak Sinaj symbolizuje prijatie zákona, Sion symbolizuje jeho vpísanie do ľudského vnútra.
Aj preto je pozoruhodné, ako sa symboly oboch sviatkov navzájom prelínajú: oheň, hlas, vietor, jazyk, zmluva, spoločenstvo, jednota. V oboch prípadoch nejde iba o odovzdanie informácie, ale o povolanie pre človeka vniesť určitý poriadok do spoločnosti. Byť slobodný, ale nie bez limitov. Byť silný, ale nie bez zodpovednosti.
Sloboda alebo úpadok
Pre veriacich je tým pevným bodom Boh. Pre sekulárneho človeka to môže byť vedomie, že bez pevných morálnych princípov spoločnosť skôr či neskôr upadá do chaosu relatívnych právd, emócií a dočasných záujmov. Demokracia totiž nedokáže fungovať bez vnútorných hraníc. Sloboda bez zodpovednosti sa veľmi rýchlo mení na chaos, uzurpovanie moci, drancovanie, zneužívanie či zabíjanie.
Starobylé sviatky Šavuot a Turíce stále majú čo povedať aj dnešnej modernej spoločnosti, ktorá potrebuje ich vnútorný obsah pre svoju dlhodobú udržateľnosť. Nie ako snahu o ovládnutie, ale ako pripomienku, že civilizácia nestojí iba na technológiách, ekonomike či vojenskej sile. Ale najmä na dôstojnosti človeka, slobode, tolerancii, práve, osobnej zodpovednosti a ochote obetovať sa za druhých.
