Nedávno boli zverejnené výsledky medzinárodného testovania PISA, ktoré robí Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Meranie PISA skúma, či pätnásťroční dokážu porozumieť textu, riešiť matematické úlohy a vysvetľovať prírodné javy pomocou poznatkov z prírodných vied. Priemerné výsledky krajín OECD v čitateľskej gramotnosti klesli na najnižšiu úroveň od začiatku merania. Ako ste reagovali, keď ste videli výsledky PISA 2025?
Neprekvapilo ma to. Na Slovensku sa utešujeme, že v rámci globálneho prepadu výsledky Slovenska nevyznievajú až tak zle.
Slovensko sa v čitateľskej gramotnosti udržalo na úrovniach spred dvoch rokov. Od začiatku meraní, teda za posledných vyše dvadsať rokov, je však stále pod priemerom krajín OECD aj V4.
Roky sme žili v presvedčení, že deti učíme čítanie dobre. V prvom ročníku sme rozvíjali jeho techniku, v druhom sme techniku precvičovali, v treťom ešte viac a pridali sme dôraz na intonáciu a prednes, ale porozumeniu textu a tomu, čo sa pri čítaní deje v detskej hlave, sa pozornosť nevenovala. V USA a západnej Európe bol tento postup kritizovaný už v 60. rokoch, keď sa objavovali nové poznatky zo psychológie, ktoré hovorili o význame chápania čítaného textu. My sme sa zobudili, až keď prišli prvé medzinárodné porovnania.
A teraz sme zhrození z prepadu čitateľskej gramotnosti 15-ročných na Slovensku. Pritom aj merania dospelých potvrdzujú, že sme pod priemerom krajín OECD naprieč generáciami a že štvrtina dospelých na Slovensku číta na úrovni desaťročného dieťaťa.
Je to obraz toho, ako sa u nás podporuje kultúra čítania. Škandinávia je v tomto smere výnimočná a odráža sa to na výsledkoch detí i dospelých. Fínsko dosiahlo v meraní čitateľskej gramotnosti dospelých najvyššie skóre, nasledovalo Švédsko, Nórsko a Japonsko. Všetky tieto štáty pritom patria k najrozvinutejším a najbohatším na svete. Čítanie je hodnota, ktorú sa snažia udržať. Vydávanie printových médií a kníh tam podporuje štát, titulky majú aj televízne programy pre deti, takže i pri pozeraní televízie sú nútené čítať. Keď na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia prišli na trh prvé prenosné prehrávače, takzvané volkmeny, tieto krajiny na to reagovali ponukou audiokníh.
Zručnosti dospelých sleduje medzinárodný výskum PIAAC (Program medzinárodného hodnotenia kompetencií dospelých, pozn. red.), ktorý tiež organizuje OECD. Skúma čitateľskú a matematickú gramotnosť a aj schopnosť ľudí od 16 do 65 rokov riešiť problémy. Na Slovensku mala najhoršie výsledky mladšia generácia 25- až 34-ročných a potom ľudia nad 50 rokov. Tí v strednom veku mali lepšie výsledky. Prečo?
Dôvodom môže byť, že stredná generácia čelila zmenám v spoločnosti aj na pracovnom trhu a prax ju donútila reagovať a vytvoriť si mechanizmy pre lepšie čitateľské zručnosti.
Takže existujú možnosti a spôsoby, ako sa človek môže zlepšiť v čítaní aj v strednom a vyššom veku?
Je to ako s cudzím jazykom. Aj ten sa zložitejšie učí vo vyššom veku, no nehádzala by som flintu do žita. Sú deti, ktoré sa na základnej škole nenaučia čítať umeleckú literatúru a na strednej škole prídu do kolektívu, kde sa rovesníci rozprávajú o knihách, a ony nechcú zostať outsidermi a spolužiakov dobehnú. Chlapci napríklad viac čítajú, keď sú starší a keď v školách pribúda náučná literatúra na úkor umeleckej.
Čo je kľúčové pre to, aby sme sa dokázali zlepšovať aj vo vyššom veku?
Motivácia a sociálne mechanizmy, teda to, v akej spoločnosti sa pohybujeme a či nás prostredie ťahá k čítaniu.
Môže byť prepad čitateľskej gramotnosti hrozbou aj pre demokraciu?
Pozrite sa na úroveň demokracie v našej krajine a rýchlo nájdete odpoveď. V demokracii rozhoduje väčšina. Keď je nevzdelaná a nezaujíma sa o dianie v spoločnosti, potom sa vo voľbách nerozhoduje na základe informácií, ale iracionálne. V takej krajine je zvyčajne vysoká miera korupcie, sociálnej nerovnosti, chudoba a vyššia kriminalita.
Kanadský vedec Henry Milner dospel k záveru, že ukazovatele čitateľskej a prírodovednej gramotnosti súvisia so stavom spoločnosti, a zaviedol pojem občianska gramotnosť.
Čo si pod ním máme predstaviť?
Občiansky gramotný človek sleduje spoločenské dianie, chodí voliť a vyberá si politikov na základe programov a nie populistických sľubov. Kontroluje verejnú moc, podpíše petíciu, keď treba, a chodí na demonštrácie. Politici si pri takýchto ľuďoch nemôžu dovoliť to, čo vidíme u nás.
Výsledky testovania PISA
Pri čitateľskej gramotnosti ste ako pozitívny príklad uviedli škandinávske krajiny. Ako sú na tom s občianskou gramotnosťou?
Tam je úplne bežné, že politici počas kampane verejne predstavujú svoje programy a ľudia sa na takýchto prezentáciách zúčastňujú. Niektorí politici si dokonca na pomoc s prezentáciou najímajú učiteľov, ktorí vedia zložité návrhy zrozumiteľne vysvetliť. Voliči sa nerozhodujú na „kortešačkách“, kam ich politici zvážajú autobusmi a na ktorých ich korumpujú.
Schopnosť čítať bola kedysi len výsadou elít. Dnes vidíme, že aj mnohí z tých, ktorých možno označiť za elitu, nepovažujú čítanie za hodnotu. Napríklad bývalá poslankyňa slovenského parlamentu Romana Tabaková natočila video, v ktorom hádzala detské knihy do koša. Minister financií Ladislav Kamenický zas povedal, že knihy sú luxus a mali by sa zdaňovať vyššou sadzbou dane z pridanej hodnoty. Ako to vnímate?
Štruktúra politickej scény je obrazom masy voličov. Politici sa snažia udržať si moc a viacerým z nich vyhovuje, ak ich občania nekontrolujú. Niekedy si myslím, že nám môžu pomôcť už len osvietení panovníci ako Mária Terézia či Jozef II., ktorí sprístupnili deťom školy a zaviedli povinnú školskú dochádzku.
Spájate čitateľskú gramotnosť aj so vzťahom k verejnému životu?
Keď človek číta, lepšie rozumie svetu a prirodzene sa zaujíma aj o to, čo sa deje v jeho okolí. Preto sú preňho komunálna politika a komunálne voľby často dôležitejšie než veľká politika: v nich môže priamo ovplyvniť dianie vo svojej obci či meste.
Pojem čitateľská gramotnosť sa vyvíja. Kedysi bol jeho opakom analfabetizmus. Analfabet nepozná písmená a nevie čítať. Dnes je protikladom gramotnosti kultúrna ignorancia, teda neschopnosť chápať, že ako jedinec som súčasťou spoločnosti a mám úlohu zachovávať a kultivovať hodnoty, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu. A že mám zodpovednosť za životné prostredie, za planétu.
Je paradoxné, že čitateľská gramotnosť upadá práve v čase, keď ľudia potrebujú rozlišovať pravdivé informácie od dezinformácií.
A u nás miesto reakcie na tento úpadok vidíme, ako dochádza k rozkladu kultúrnych inštitúcií. Hrozbou pre gramotnosť je aj rastúci vplyv technológií, ktoré ponúkajú jedinečnú príležitosť dostať sa cez pár klikov na počítači alebo mobile k množstvu informácií, k zdrojom knižníc z celého sveta. Miesto toho, aby sme tieto informácie vyhľadávali a študovali, však zabíjame na týchto zariadeniach čas a uzatvárame sa do vnútrogeneračných bublín. A aj v krajinách, ako sú USA, sa potom k moci dostávajú ľudia, ktorých si voliči vyberajú na základe povrchných kampaní.
Pripojili ste sa k manifestu akademikov z celého sveta, ktorí upozorňujú na negatívny vplyv technológií na ľudí, pretože robia čítanie povrchným, prerušujú ho a spôsobujú, že čítanému textu porozumieme len povrchne. Hovoríte, že treba podporiť čítanie na vyššej úrovni. Čo tým myslíte?
Je to čítanie sprevádzané porozumením a uvažovaním. Teda také, ktoré pomáha dávať veci do súvislostí a vyznačuje sa kritickým hodnotením prečítaného textu. V rozpore s tým sa vyučujúci na školách často snažia, aby dieťa prečítalo text rýchlo. A keď urobí pauzu, tlačia naň, aby hneď pokračovalo. Učiteľa by však malo zaujímať to, prečo sa žiak zastavil a nad čím premýšľa.
Odporúčate aj to, aby deti čítali v skupinách. Prečo?
V skupine silnejší ťahajú slabších. A keď tí zažijú pozitívnu emóciu, pocit úspechu, že si z prečítaného textu dokážu niečo odniesť, motivuje ich to čítať ešte viac.
Čo má robiť rodič, aby z dieťaťa vychoval čitateľa, ktorý vníma text s porozumením?
Byť vzorom, pretože dieťa si osvojuje návyky rodičov. Keď ich nevidí s knihou, nemá dôvod považovať čítanie za dôležité. S rozmachom technológií je ťažké pestovať v deťoch vzťah ku knihám, no bez čítania sa čítať nenaučíme. Nestačí len čítať deťom knihy, ale urobiť z čítania zážitok a rozprávať sa o tom, čo sa prečítalo.
Venujete sa aj čítaniu v materských školách a jeho úlohe pri výchove čitateľov.
Čítanie v materskej škole nemá slúžiť na uspávanie detí, ako sa to často deje, ale má byť nástrojom vzdelávania. V škôlkach sa sústredíme na správnu artikuláciu, spisovný jazyk, ale to sa dá rozvíjať aj prácou s knihami. Porozumenie čítaného textu si potom deti môžu preniesť do škôl a rozvíjajú ho oveľa lepšie.
A čo školy?
Mechanické čítanie treba nahradiť čítaním s porozumením. A o prečítanom texte, ako som už spomenula, treba s deťmi diskutovať a klásť im otázky. Ale nie typu „Čo si si zapamätal?“ – a keď dieťa neodpovie tak, ako si učiteľka predstavuje, pred spolužiakmi mu povie, že odpovedalo zle. Žiak sa potom nabudúce už bojí niečo povedať. Mali by sme sa skôr pýtať: „Čo si myslíš a prečo?“ Čítanie je totiž psychosociálna aktivita. Keď sa rozprávame s inými o tom, čo sme čítali, je to zážitok, cez ktorý sa vytvára vzťah a prehlbuje porozumenie.
V školách sa predpokladá, že deti majú naučiť čítať práve učitelia na prvom stupni. Je to správne?
Nie je. Za rozvoj čitateľskej gramotnosti na školách nezodpovedajú len učitelia na prvom stupni či slovenčinári, ktorí s deťmi čítajú literatúru. Zodpovednosť za ňu majú aj učitelia odborných predmetov na druhom stupni, ktorí ju rozvíjajú cez čítanie náučných textov a cez diskusiu. Čítanie musí mať podporu vedenia a musí ním žiť celá škola. Každý jeden učiteľ by mal byť aj učiteľom čítania.
