Premiér Robert Fico včera odletel do Moskvy na oslavy konca druhej svetovej vojny, ktoré sú práve dnes. Putinovo Rusko si po vzore totalitného komunistického režimu v Sovietskom zväze (ZSSR – Zväz sovietskych socialistických republík) pripomína víťazstvo nad Hitlerovským Nemeckom o deň neskôr než väčšina Európy, ktorá koniec vojny slávi 8. mája.
Podľa medializovaných správ cestoval spolu s podpredsedom Národnej rady SR Tiborom Gašparom či štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí Marekom Eštokom.
Komu veniec?
Už v stredu v arménskom Jerevane Fico podľa agentúry ČTK potvrdil, že sa počas návštevy plánuje stretnúť aj s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Tvrdí, že nejde na vojenskú prehliadku, ale položiť veniec k hrobu neznámeho vojaka Červenej armády. „Komu mám dať veniec, nemeckým vojakom?“ pýta sa kritikov jeho návštevy v Rusku, ktoré už viac ako štyri roky bezdôvodne okupuje časť Ukrajiny a raketami a dronmi denne útočí na celú krajinu vrátane husto obývaných oblastí.
Problém návštevy nespočíva v samotnom položení vencov. Ide o vstup do úplne iného historického a hodnotového rámca – do sveta ruskej interpretácie dejín, kde sa neoslavuje druhá svetová vojna, ale takzvaná Veľká vlastenecká vojna. A v tom je zásadný rozdiel.
Západná Európa si 8. mája pripomína koniec druhej svetovej vojny ako tragédie, ktorá priniesla desiatky miliónov obetí, holokaust, zničenie kontinentu a napokon aj poučenie o nebezpečenstve totalitarizmu. Ide o spomienku na porážku nacizmu, ale zároveň aj o pripomenutie si hodnoty mieru, demokracie a zmierenia. Preto sú oslavy na Západe prevažne pietne a civilné.
Ideologický príbeh
Rusko však rozpráva úplne iný príbeh. Sovietsky zväz po vojne cielene vytvoril ideologický koncept Veľkej vlasteneckej vojny. Nie druhej svetovej, ale vlasteneckej vojny. Tá sa v sovietskej interpretácii nezačína v roku 1939 napadnutím Poľska, ale až 22. júna 1941 útokom Hitlera na Sovietsky zväz. Ide o vedomú a úmyselne zmanipulovanú politickú konštrukciu.
Ňou sa zo sovietskeho príbehu vymazáva obdobie rokov 1939 až 1941, keď komunistický diktátor Josif Stalin a nacistický vodca Adolf Hitler spolupracovali na rozdelení Európy. Nehovorí sa o tajnom protokole predvojnovej zmluvy – paktu Molotov–Ribbentrop – z augusta 1939, kde sa hovorí o rozdelení sféry vplyvu oboch diktatúr vo východnej Európe.
Nehovorí sa ani o spoločnom rozdelení Poľska, ktoré Nemci napadli 1. septembra 1939 a Sovietsky zväz (rozumej prevažne Rusko) o 16 dní neskôr. Zamlčiava sa aj sovietska (ruská) okupácia pobaltských štátov aj agresia proti Fínsku. Sovietsky zväz a Rusi už v ideologickom príbehu nefigurujú ako agresori, ale ako obeť a „osloboditelia Európy“.
Ruský 9. máj je kultom víťazstva, obety, vojenskej sily a imperiálnej kontinuity. Nie náhodou je základom osláv pravidelná demonštrácia vojenskej moci a techniky. Vladimir Putin z tejto tradície vytvoril pilier identity dnešného Ruska, ktoré vtedy zachránilo svet pred nacizmom. Tým si zdôvodňuje právo na vlastnú sféru vplyvu a dominantné postavenie vo východnej Európe.
Zabudnutí boľševici
Komunistický totalitný režim, ktorý Rusi po druhej svetovej vojne rozšírili do strednej a východnej Európy, nikdy nebol v Európe tak jednoznačne odsúdený ako nacizmus, hoci počet jeho obetí je násobne vyšší.
Kým Auschwitz, Treblinka či Mauthausen pozná každý, Kolyma, Vorkuta alebo Magadan väčšine ľudí nič nehovoria. Tam sa nachádzali sovietske gulagy – sieť pracovných a koncentračných táborov, v ktorých skončili milióny ľudí vrátane niekoľkých desiatok tisíc občanov z Česka aj Slovenska. Napriek tomu si komunizmus v časti Európy zachováva dodnes akúsi ideologickú imunitu, hoci počet jeho obetí presiahol v minulom storočí sto miliónov ľudí.
Historici z Ústavu pamäti národa zdokumentovali viac než sedemtisíc občanov Československa odvlečených do sovietskych táborov. Server gulag.cz však uvádza, že len z českých krajín bolo do gulagov zavlečených takmer sedemtisíc ľudí.
Slovenský spisovateľ Peter Juščák vo svojich knihách Odvlečení či Desaťkrát Gulag odhaduje, že reálny počet Slovákov, ktorí na konci druhej svetovej vojny skončili v ruských gulagoch, mohol presiahnuť dokonca desaťtisíc.
Objasňuje, že za Červenou armádou kráčali „tisíce“ príslušníkov represívnych zložiek tajnej ruskej štátnej polície NKVD, ktorí mali za úlohu vyhľadávať „nepriateľov ZSSR“, kolaborantov, ale aj úplne náhodné osoby na doplnenie pracovných kapacít v táboroch. Mnohí boli zatknutí len na základe vymysleného obvinenia – „nepriateľ Sovietskeho zväzu“.
Ako za Stalina
Ruské metódy založené na strachu, násilí a zneužívaní vlastných ľudí pretrvávajú podnes. Britský magazín The Economist nedávno priniesol svedectvá ruských zbehov z vojny na Ukrajine, ktorí opisujú otrasné spôsoby praktizované v ruskej armáde na Ukrajine, ktoré v mnohom pripomínajú sovietsku éru. Vojaci si musia kupovať vlastnú výstroj, oblečenie, velitelia od nich žiadajú úplatky za to, že ich nepošlú do životu nebezpečných – prvých bojových línií, zneužívajú ich na stavebné práce na vlastných nehnuteľnostiach a peniaze od nich ťahajú prakticky za čokoľvek. Tých, ktorí odmietnu, bijú, mučia alebo popravujú pod hrozbou smrti vlastní spolubojovníci. Obyčajným vojakom úplatky zhltnú aj polovicu mesačného žoldu.
Imperialistické a dobyvačné chúťky Rusov nie sú iba o Ukrajine. Ide o dlhú tradíciu ešte z čias Sovietskeho zväzu, ktorý exportoval alebo udržiaval komunistickú ideológiu a svoju nadvládu napríklad vojenskými zásahmi v Maďarsku (1956), Československu (1968) či v Afganistane (1979). Robil to aj podporou revolučných režimov v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike.
Dnešné Rusko na túto tradíciu nadviazalo vojnami v Čečensku (1994 a 1999), Moldavsku (1992), Gruzínsku (2008), anexiou ukrajinského Krymu (2014), intervenciou v Sýrii (2015) a napokon plnoformátovou inváziou na Ukrajinu v roku 2022.
Kde je Slovensko?
Svet dnes oprávnene kritizuje viaceré neúspešné intervencie USA často v koalícii so spojencami. No treba zdôrazniť, že v nejednom prípade bola za nimi snaha rozšíriť pásmo slobodnejšej spoločnosti.
No na druhej strane sa úplne zabúda na vojenské výpady Rusov, či dnešných, alebo kedysi sovietskych. Kremeľ už dnes nehovorí o exporte komunizmu. No za jeho slovníkom o „novom svetovom poriadku“ sa skrýva právo Moskvy na územia a ovládnutie cudzích krajín cez nastrčené bábkové vlády či prezidentov a tie isté autoritárske metódy, aké boli aj súčasťou DNA ruských komunistov.
Preto je cesta slovenského premiéra (niekdajšieho člena Komunistickej strany Československa) do Moskvy viac než len vecou diplomacie a pietnej spomienky. Fico svojím počínaním zaraďuje Slovensko do historického príbehu, ktorý zamlčiava rusko-sovietske zločiny, opomína gulagy a premieňa druhú svetovú vojnu na nástroj súčasnej ruskej imperialistickej geopolitiky a propagandy.
Pamäť a demokracia
Nejde len o spor o dátum – či 8., alebo 9. mája. Ide o historickú pamäť, hodnoty demokracie a o to, ku ktorému civilizačnému priestoru chce Slovensko patriť.
Slovenský premiér Fico sa v Moskve už druhýkrát ocitá po boku predstaviteľov autoritárskych režimov, ako sú Rusko, Čína, Severná Kórea, Bielorusko, Laos či Kambodža, a politikov vzdialených demokratickému Západu. Tento zoznam veľa napovedá o tom, aký politický a hodnotový odkaz dnes Putinov Kremeľ vysiela svetu. Každá fotografia z tejto návštevy, na ktorej sa Fico ocitne, bude preto oveľa viac než len diplomatickým gestom.
