Pred desiatimi rokmi ste zanechali zamestnanie opatrovateľky a odvtedy pracujete v pohrebníctve. Čo Vás k tomu priviedlo?
Moja mamička v tom čase robila nemocničnú kaplánku v domove seniorov, kde počúvala príbehy o tom, ako ľuďom niekto zomrel a aké mali skúsenosti s pohrebnými službami. Raz prišla za mnou a mojimi priateľmi manželmi Malčuchovcami s nápadom – založme pohrebnú službu a robme to inak.
Neskôr mal jeden z kamarátov, s ktorým sme to riešili, negatívnu skúsenosť s pohrebom svojej mamy. Vtedy sme si povedali, že ideme do toho. Spravili sme si potrebné kurzy a začali sme.
V pohrebnej službe som prešla všetkými prácami. Od administratívy, príhovorov na pohrebe, cez strihanie hudby, až po prevozy zosnulých, umývanie a obliekanie. No a občas som vypomohla s výkopom a zahrabaním hrobu.
Pre mladú ženu je to neštandardná práca…
Neviem, možno áno. Je pravda, že keď niekomu poviem, že som „hrobárka“, je zaskočený. Keď sme začínali s firmou fungovať, mala som 21 rokov. Pozostalí mi vtedy v kancelárii dohovárali, aby som išla robiť niečo veselšie! (smiech)
Čo sa deje s človekom od okamihu, keď ho pohrebná služba odvezie z domu alebo nemocnice?
Závisí to od miesta, kde zosnulého vyzdvihneme. Z domácností najčastejšie berieme zosnulého, ktorý bol v paliatívnej starostlivosti. Väčšinou je teda už oblečený, nachystaný. My ho len presunieme do truhly a odvezieme k nám.
V nemocnici je to trošku iné. Pokiaľ máme pre neho oblečenie, v ktorom bude pochovaný, oblečieme ho na mieste. Ak nie, oblečieme mu rubáš a rovnako ho prepravíme v truhle.
Prečo v truhle? Osobne som sa s tým ešte nestretla, pritom mám opakovanú nedávnu skúsenosť s úmrtím blízkeho človeka…
Je to v podstate bežná „prevozová“ truhla, ktorá má nejakú výrobnú vadu, napríklad hrču na dreve. Nosidlá sa nám nezdajú dostatočne úctivé. Používame ich len v špecifických prípadoch, napríklad ak sa nedá prejsť po úzkych schodoch.
Potom nebohého hneď pri prvej príležitosti preložíme do truhly, ktorá je už s výstelkou alebo plachtami, aby neležal priamo na dreve.
Všetko je to z úcty k zosnulému. Je to jediný dôvod. Vždy sa snažíme myslieť na to, že to bol niečí brat, sestra, syn, dcéra… Stále by sa s ním malo zaobchádzať s úctou a rešpektom.
Razím myšlienku, že každý človek bol niekedy dobrý. Aj keď by to bolo len vtedy, keď bol ešte nemluvňa. A tak by sa s ním malo aj zaobchádzať, že bol dobrý.
Čo sa deje potom, keď už je u vás?
Umyjeme ho, učešeme aj namaľujeme, ak si to rodina želá. Oblečieme, ak máme do čoho, a v truhle uložíme do chladiaceho zariadenia. Pokiaľ chýba oblečenie, ukladáme ho v rubáši.
Občas sa to stane, keď ešte nemáme šatstvo od rodiny. Niekedy ho však nemáme vôbec, to sa týka napríklad ľudí bez domova, ľudí, ktorí nikoho nemali. Tým dávame oblečenie z nášho skladu.
Už máme zabehané spôsoby, ako s telom zaobchádzať. Vieme, ako napríklad zdvihnúť končatiny, navliecť rukáv. Ak to nejde, niekedy musíme šaty nastrihnúť.
Má ľudské telo po smrti ešte hodnotu?
Samozrejme, stále je to telo, ktoré niekoho objímalo, hladkalo po vlasoch, aj niekedy vyhrešilo z výchovných dôvodov. Nemali by sme zabúdať, že človeka tvorí duševná aj telesná časť.
Stáva sa, a nie je to výnimkou, že prídeme pre zosnulého a rodina už označuje telo ako „to“. Povedia nám – odvezte si „to“ . Niekedy už ani nechcú byť s ním v jednej miestnosti, nechcú ho už vidieť, chcú si ho pamätať takého, aký ten človek bol.
Na jednej strane tomu rozumiem. Myslím si však, že pre zmierovanie sa s odchodom blízkeho je dôležité vidieť ho aj po smrti.
Spomínali ste, že ste vo vašej firme prešli všetkými prácami vrátane obliekania. Nie je to pre vás psychicky náročné?
Pamätám sa na svoje prvé obliekanie. Vtedy ma zaskočilo, keď som siahla na zosnulého a ten bol studený. Potom som už vedela, čo mám čakať.
Niektoré situácie sú však naozaj ťažké, hlavne ak ide o ľudí, ktorých som poznala. A keď ide o dieťa. Ak pred vami leží bábätko, je to iné.
Jednoducho to na človeka dopadá. Vždy ma to zasiahne, rovnako aj neprirodzená smrť. Musela som sa naučiť s tým pracovať.
Aké vlastnosti by mal mať personál, aby s telom zaobchádzal dôstojne?
Mal by mať úctu k človeku, k životu. Už som zažila ľudí, ktorí so zosnulými nezachádzali úplne pekne. Napríklad hovorili o nich hanlivo, čo je neprijateľné.
Nahnevalo ma to. Úcta je dôležitá. My sa v našej práci toho dozvieme o zosnulom veľa. Dobré, aj zlé.
Ja osobne sa snažím zaobchádzať s ním, akoby to bol najlepší človek na svete. Mám to nejako v sebe, neviem povedať všeobecne, ako by to malo byť.
Keďže som veriaca, snažím sa v duchu predniesť aj modlitbu. Môžem byť jediný človek, ktorý sa za zosnulého pomodlí. To mi v práci tiež pomáha.
Treba si však uvedomiť, že takto skončí každý. Nikto tu nebude večne. Každý z nás príde do okamihu, keď sa o nás bude niekto takto starať, ukladať nás do truhly.
Kde je hranica medzi profesionálnou rutinou a ľudskou citlivosťou?
Vo chvíli, keď človek padne do rutiny, môže stratiť citlivý prístup. Už o tom nerozmýšľa. Stalo sa mi to tiež, keď sme obliekali štyroch zosnulých v jeden deň.
Potom som si to uvedomila a povedala si – pozor. Vždy sa však snažím robiť tú prácu tak, aby som sa nemusela sama za seba hanbiť.
Smrť sa v spoločnosti často tabuizuje. Dá sa to vôbec zmeniť?
Áno, to je pravda. Smrť je niečo nepríjemné. Kamarátom však hovorím, najmä ak majú starších rodičov, rozprávajte sa s nimi o tom. Pýtajte sa, čo si myslia, aký by chceli mať pohreb. Ak to tak nie je, pozostalí to potom majú ťažšie.
Viete, nemáme problém hovoriť o chorobách, ako niekto zomiera, o sexualite a o smrti ako takej však nehovoríme. Pritom je prirodzeným aspektom života. Ak sa o tejto téme bude mlčať, je potom ťažké zmieriť sa so smrťou blízkeho.
