Pred 85 rokmi schválila vláda slovenského vojnového štátu (1939 až 1945) nariadenie, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani tí najväčší masoví vrahovia svetovej histórie. Takzvaný Židovský kódex začal platiť 9. septembra 1941.
Pre 270 paragrafov kódexu boli inšpiráciou Norimberské zákony. Ide o rasovú legislatívu nacistického Nemecka z roku 1935, ktorá zbavila Židov občianskych práv, zakázala manželstvá a sexuálne vzťahy medzi nimi a osobami „nemeckej alebo príbuznej krvi“. Zákony schválil Ríšsky snem v polovici septembra na mimoriadnom zasadnutí v Norimbergu počas zjazdu nacistickej Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany.
Slovenský kódex mal byť svojím znením v istom zmysle dokonca ešte tvrdší ako predpisy z Norimbergu.
Nariadenie z roku 1941, podobne ako norimberská legislatíva, odoprelo občanom židovského pôvodu základné práva na majetok, slobodný výber životného partnera, na vzdelanie či výkon povolania. A nakoniec aj na život.
Túto tienistú stránku slovenskej histórie si včera v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave pripomenuli viaceré osobnosti verejného života na Slovensku a pozostalí obetí holokaustu na 17. ročníku pietneho podujatia Čítanie mien obetí holokaustu.
Holokaustom sa označuje prenasledovanie a hromadné vraždenie Židov počas druhej svetovej vojny nacistickým režimom v Nemecku a jeho spojencami. Zahynulo pri ňom približne šesť miliónov príslušníkov tohto národa.
Prečo čítajú ich mená?
Židovský kódex zredukoval ľudskú bytosť na obyčajné a nepodstatné číslo. Z obetí, ako boli napríklad Pavel Bogner či Samuel Friedmann, sa razom stali anonymní nepriatelia tzv. čistej rasy. Stratili všetko, aj právo na život.
Pietny bratislavský akt chce obetiam aspoň sčasti vrátiť hodnotu a dôstojnosť ľudskej bytosti. „Verejným vyslovením ich mien im organizátori symbolicky prinavrátia meno, identitu a ľudskú dôstojnosť, o ktoré ich prenasledovanie a vyhladzovanie pripravili,“ hovorí autorka scenára podujatia, spisovateľka a bývalá investigatívna novinárka Ľuba Lesná. Podujatie spolu s ňou organizovali aj združenia ICEJ Slovensko a Pravda a láska.
Pozvanie čítať mená prijalo tento rok takmer 60 osobností. Medzi nimi napríklad herečky Emília Vášáryová či Zuzana Kronerová, bratislavský župan Juraj Droba, primátori Trenčína a Bratislavy Richard Rybníček a Matúš Vallo, šéf Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy či bratislavský rabín Baruch Myers.
Úplatok za život
Pietnej spomienky v Divadle P. O. Hviezdoslava sa zúčastnil aj syn jednej z obetí Ivan Pasternák. Jeho otca odvliekli do koncentračného tábora v Osvienčime a neskôr presunuli do Dachau. Pasternák prítomným hovoril o tom, čo všetko prežila jeho mama, keď na Patrónke v roku 1944 stokorunáčkou podplácala slovenského gardistu, aby ona a jej trojmesačné bábätko – malý Ivan – mohli uniknúť zo zberného tábora.
„Môj otec sa z koncentračného tábora Dachau nevrátil,“ povedal Pasternák s tým, že o otcovej smrti v tábore sa dozvedel až po páde komunistickej totality v bývalom Československu v roku 1989. „Moja mamička sa toho, aby sa to dozvedela, nedočkala.“
Medzi zahraničnými hosťami bol aj známy britský historik a spisovateľ Tudor Parfitt, ktorý je emeritným profesorom na Londýnskej univerzite a odborníkom na židovskú problematiku. V týchto dňoch mu vychádza kniha Vlak do Auschwitzu. Ide o skutočný príbeh osemročnej Very, ktorej sa v roku 1942 podarilo utiecť z deportačného vlaku, smerujúceho zo Serede do Auschwitzu. Kniha približuje aj holokaust na Slovensku.
Žijúcich ubúda
Antisemitizmus, teda nenávisť voči Židom, je napriek skúsenosti druhej svetovej vojny aktuálnou a významnou témou aj dnes. Podľa sociológa Martina Bútoru dokonca silnie. Aj táto myšlienka počas podujatia zaznievala opakovane.
O to dôležitejší význam má takéto pietne pripomínanie minulosti. Je varovaním pred zločineckou tvárou totalitného vojnového slovenského štátu a zároveň výzvou, aby sme sa neutápali v sebaľútosti, ale dokázali si pripomenúť aj vlastný podiel zodpovednosti za to, čo sa vtedy stalo.
Súčasné generácie ešte majú možnosť vypočuť si príbehy priamo z úst žijúcich pamätníkov deportácií slovenských Židov. Keď už živých svedkov nebude, zodpovednosť uchovávať ich svedectvá a hovoriť o holokauste prejde na ďalšie generácie.
Jedným z najdôležitejších spôsobov, ako udržať túto časť slovenskej histórie v živej pamäti, je vzdelávanie a šírenie povedomia o tom, čo sa stalo, prečo k tomu došlo a čo môžeme urobiť, aby sa podobná tragédia už nikdy nezopakovala. Dôležité pritom je poznať príbehy konkrétnych ľudí, hovoriť o ich osudoch a skúsenostiach a odovzdávať ich ďalším generáciám.
Myslí si to aj autorka scenára Lesná, ktorá v rozhovore pre portál Aktuality.sk povedala: „Keby celá spoločnosť poznala nielen mená obetí holokaustu, ale aj ich konkrétne osudy, som hlboko presvedčená, že antisemitizmus by sa znovu nevracal.“
