„Potešovať“ sa v hebrejčine povie „nacham“. Znamená utešovať a prejavovať súcit. Vo význame útechy však slovo „nacham“ neoznačuje len bežnú sympatiu, ale skôr hlbokú empatiu a schopnosť prežívať s ľuďmi ich utrpenie.
Ani 80 rokov po holokauste, masovom vyvraždení približne šiestich miliónov Židov a ďalších ľudí označených za tzv. neprispôsobivých, si, zdá sa, naplno neuvedomujeme hĺbku tejto obrovskej rany, ktorá sa dotýka takmer každej rodiny v Izraeli, zvlášť európskych Židov.
Antisemitizmus je najdlhšie trvajúcim a najhlbšie zakoreneným prejavom nenávisti v dejinách ľudstva. Iné formy neznášanlivosti ho mohli v určitých obdobiach prekonať svojou intenzitou, no žiadna podobná etapa netrvala tak dlho. Antisemitizmus je tu už viac ako dvetisíc rokov a v poslednom čase opäť silnie.
500 ríšskych mariek
Na Slovensku sprevádzalo holokaust viacero ťaživých momentov. Židov do transportov prvej vlny nakladali príslušníci slovenských Hlinkových gárd. Slovensko – na rozdiel od Česka, kde bol protektorát, či Poľska, ktoré bolo okupované Nemeckom – formálne nebolo pod cudzou nadvládou. Na čele štátu stál katolícky kňaz Jozef Tiso.
Za každého deportovaného občana židovského pôvodu Slovensko z vlastnej iniciatívy zaplatilo 500 ríšskych mariek. Neboli sme jediní, podobne postupovali aj Chorváti, no v ich prípade išlo o 30 mariek.
Násilnosti voči Židom sa na Slovensku diali dokonca aj po skončení 2. svetovej vojny. Známy je napríklad topoľčiansky pogrom z 24. septembra 1945. Išlo o násilný útok davu ľudí na Židov, ktorí sa po holokauste vrátili domov. Vojna sa už skončila a Slovensko bolo oslobodené, no pogrom ukázal, že antisemitizmus pretrvával aj po páde nacizmu.
Jedným z najboľavejších dátumov v histórii Slovenska je 25. marec 1942. V ten deň krátko po ôsmej hodine večer odišiel z Popradu prvý židovský transport s tisíc dievčatami. Väčšinu z nich pohltili krematóriá koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau pri poľskom Osvienčime. Nasledovalo ďalších 56 transportov.
Zo Slovenska bolo vo dvoch vlnách deportovaných dokopy viac ako 70-tisíc Židov, z Čiech približne 80-tisíc a z Maďarska dokonca až 440-tisíc.
Neprežila transport
Tohtoročná spomienka smutného výročia prvého transportu Židov zo Slovenska, ktorá sa každý rok 25. marca koná na popradskej železničnej stanici, bola spojená s návštevou koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau. Tábor pri poľskom Osvienčime postavili nacisti v roku 1941.
„V apríli boli v transportoch odvlečení moji príbuzní. Maminých súrodencov, Margit a Alfréda, zavliekli do Sobiboru, kde ich brutálne zavraždili. Starí rodičia boli deportovaní v druhej vlne v novembri 1944. Stará mama zomrela už počas transportu, starého otca zabili hneď po príchode do Auschwitzu,“ spomína preživšia Nadežda Lambertová.
Vo vysokom veku zostáva aktívnou predsedníčkou košickej skupiny občianskeho združenia The Hidden Child Slovakia. Spolu s ďalším preživším Ivanom Belanom z Banskej Bystrice položili veniec pri hlavnom Medzinárodnom pamätníku v Birkenau. Pri ruinách plynových komôr a krematórií im robili spoločnosť predstavitelia židovských komunít, diplomati, pedagógovia a študenti.
Bulharský príklad
Notorickým naratívom obhajcov ľudáckeho režimu na Slovensku je, že „nič iné nám neostávalo, len Židov deportovať“.
Bulharsko však ukázalo, že sa proti deportáciám postaviť dalo. Bolo jediným štátom východnej Európy, ktorý odmietol vydať svojich židovských spoluobčanov na smrť. Bulharská pravoslávna cirkev spolu s intelektuálmi a niektorými politikmi zabránili deportáciám viac ako 48-tisíc Židov.
Plovdivský metropolita Bulharskej pravoslávnej cirkvi Kyril vtedy pohrozil, že si ľahne na koľaje pred transporty, ak sa s nimi začne. Hlavnou postavou občianskeho odporu bol podpredseda Národného zhromaždenia Dimităr Pešev. Spolu s ďalšími politikmi a aktivistami vyvíjal tlak na cára Borisa III., ktorý nakoniec vypravenie transportov odmietol.
Alek Oscar, predseda Organizácie Židov v Bulharsku „Šalom“, na tohtoročnej spomienke Dňa záchrany bulharských Židov (10. marec) povedal, že v marci 1943 boli vďaka spoločnému úsiliu bulharského ľudu a lídrov Bulharskej pravoslávnej cirkvi miestni Židia zachránení pred takmer istou smrťou v koncentračných táboroch. Zabránili tomu masové protesty občanov, intelektuálov a zástupcov cirkvi.
Nie všetkých sa však podarilo zachrániť. Z Egejskej Trácie, Vardarskej Makedónie a mesta Pirot zahynulo v nacistických táboroch smrti vyše 11-tisíc Židov. Išlo o okupované územia a Židia v nich neboli občanmi Bulharska.
V nedeľu 23. marca 2025 sa po prvýkrát v histórii konal pietny spomienkový pochod preživších v Piešťanoch, odkiaľ pred 83 rokmi deportovali do koncentračných táborov 53 židovských žien a dievčat.
Potomkovia nacistov
Do mozaiky spomienok na holokaust na Slovensku pribudol tento rok Pochod živých v Piešťanoch. Kúpeľné mesto si ním pripomenulo 83. výročie prvého transportu 53 židovských žien do koncentračných táborov.
Výnimočným momentom podujatia bolo, že pri pietnych príhovoroch nezazneli len smutné spomienky, ale aj slová pokánia a ospravedlnenia od nemeckých potomkov nacistov, miestnych občanov aj prosba o odpustenie od vnuka príslušníka Hlinkovej gardy.
Mestom potom vedľa seba kráčali primátor Piešťan Peter Jančovič, evanjelický farár Branislav Dolinský a rímskokatolícky dekan Marián Kolenčík.
Spomienkový pochod pred železničnou stanicou uzavrel modlitbou rabín Zef Stiefel. Vyjadril nádej, že Piešťany budú mestom pokojného spolunažívania a bezpečia.
Antisemitizmus a Ukrajina
Mnohí si dodnes kladieme otázku, či za toto všetko nesieme spoluzodpovednosť. „Možno nie priamo za to, čo sa udialo v roku 1942. Sme však zodpovední za súčasnosť. Za to, čo hovoríme súkromne i verejne, za naše občianske postoje, za to, čo tolerujeme či akceptujeme. Veľké dejiny sú tvorené miliónmi individuálnych osudov,“ povedal pri príležitosti kladenia vencov v Poprade riaditeľ Evanjelickej spojenej školy v Prešove Marián Damankoš.
Predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Richard Duda dodáva, že zlo holokaustu sa „vyvinulo z relativizácie morálnych princípov. Ozajstnú úctu obetiam prejavíme tým, že zabránime zlu, aby ovládlo dnešnú dobu. Zlo nikdy neprichádza naraz, ale po etapách a nepozorovane. Je iba na nás, či mu dovolíme ovládnuť spoločnosť“.
Preživšia holokaust Nadežda Lambertová upozorňuje: „Trauma ožíva, keď vo svete a okolo nás narastá veľké nebezpečenstvo v podobe antisemitizmu a rasizmu. Antisemitizmus vidím aj v niektorých postojoch voči Izraelu. Obete sa zamieňajú s agresormi! A týka sa to aj Ukrajiny. Bola som otrasená, keď som videla, ako bol v Bielom dome ponižovaný prezident krajiny, ktorá už tri roky trpí vojnou.“
