Na Slovensku dnes neexistuje jednotná celoštátna služba sociálneho taxíka. O tom, či vznikne, rozhodujú mestá a obce, hoci zákon im ju neprikazuje. Každá samospráva si sama určuje podmienky, cenu aj rozsah prevádzky.
Výsledok je jednoduchý – pomoc závisí od miesta bydliska. V jednom meste senior zavolá a za euro ho odvezú k lekárovi. Inde si musí zaplatiť komerčný taxík, vypisovať žiadosti, poprosiť rodinu alebo jednoducho zostať doma.
Sociálny taxík vznikol ako odpoveď na situácie, ktoré v štatistikách často nevidieť. Má pomôcť tým, ktorí sa bez cudzej pomoci presúvajú ťažko – seniorom či zdravotne znevýhodneným ľuďom.
Nejde pritom len o návštevu lekára. Nutné sú aj výjazdy na poštu, nákup, cintorín, rehabilitáciu, návštevu priateľov či na kultúrne podujatie.
Objednávka kedykoľvek
Službu sociálneho taxíka spustili tohto roku aj Piešťany s 26-tisíc obyvateľmi. Podľa vedúcej odboru sociálnych služieb Mestského úradu Lenky Čavojskej tak mesto zareagovalo na dopyt ľudí.
Sociálny taxík tu môžu využívať klienti nad 65 rokov a zdravotne znevýhodnení bez ohľadu na vek. Keďže nejde o prepravnú službu podľa zákona o sociálnych službách, mesto od nich nežiada posudky, potvrdenia od lekárov a nemusia ani podpisovať zmluvy či písať žiadosti.
„Klienti sa preukážu občianskym preukazom, že spĺňajú vekovú hranicu alebo kartičkou ťažko zdravotne postihnutého (ŤZP), prípadne zjavným hendikepom, “ vysvetľuje Čavojská.
Cenou za cestu je symbolické jedno euro bez ohľadu na vzdialenosť. Taxík možno využiť na prepravu k lekárom, na poštu, do obchodu aj za kultúrou či priateľmi. Netreba ho objednávať deň dopredu, príde keď si ho zavolajú.
Jazdí len počas pracovných dní od 6.30 do 14.30 a len po Piešťanoch. Výnimkou je jazda do neďalekej obce Banka. Nachádza sa tam totiž jediná onkologická ambulancia v okolí.
„Klienti si službu pochvaľujú, náš šofér je skvelý človek. Ľuďom pomôže, počká ich, odnesie im nákup“, hovorí Čavojská.
Piešťanský sociálny taxík nie je obyčajné auto. Vozidlo je špeciálne upravené, so zdvíhacou plošinou aj pre imobilných klientov. Prevádzkuje ho Slovenský Červený kríž, ktorý má s podobnými projektmi dlhoročné skúsenosti z miest ako Lučenec či Topoľčany.
Taxík urobí denne zhruba 20 jázd. Mesto v súčasnosti dotuje službu sumou 1500 eur mesačne, čo je preň v čase konsolidácie náročné. Ukazuje sa však, že dopyt je vyšší, než sa čakalo. „V pracovný deň by sa tu uživili aj dve-tri autá, “ hovorí Lenka Čavojská.
Písomná žiadosť a platba za kilometer
Sociálny taxík je vlastne jednoduchšou a priateľskejšou alternatívou prepravnej služby. Tá má zákonom dané pravidlá a jej používanie je omnoho komplikovanejšie.
Päťdesiattisícové mesto Martin síce ponúka sociálny taxík, v podstate však ide o prepravnú službu, na ktorú si zakúpilo vlastné vozidlo. Ako informuje na svojej stránke, od decembra ním prepravilo vyše 50 osôb. Službu si možno objednať v pracovných dňoch od 7. do 15. hodiny a kilometer jazdy stojí 0,30 eura.
Prepravu môžu využiť obyvatelia mesta nielen s ťažkým zdravotným postihnutím, ale každý, kto ju potrebuje. Klienti môžu využiť aj „stojné“, to znamená, že šofér ich počká na mieste 30 minút zadarmo. Po polhodine si zaúčtuje za každú začatú hodinu 1 euro.
Ak chce však človek službu využívať, musí o ňu najskôr písomne požiadať na Mestskom úrade. Pre niekoho to však môže byť komplikácia. Ako napríklad pre 71-ročnú Annu, ktorá sa ráno zobudila chorá a potrebovala ísť k lekárovi: „Musela som si zavolať bežný taxík, nemala som si ako vybaviť žiadosť. Je to zdĺhavé a nepružné“, sťažuje sa.
Platbou za kilometer sa riadia aj Malacky, ktoré na svojej stránke uvádzajú dlhý cenník za využitie prepravnej služby podľa typu žiadateľa a typu jazdy – po meste alebo mimo mesta. Pridávajú aj zoznam potvrdení, ktoré je nutné priložiť k písomnej žiadosti. Ak je schválená, klient musí o jazdu požiadať deň vopred.
Jedno dieťa a štyria seniori
Na Slovensku v súčasnosti nie je známe, ktoré mestá a obce službu poskytujú. Evidenciu nevedie ani ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ani jednotlivé samosprávne kraje.
V prípade sociálneho taxíka totiž nejde o sociálnu službu, ktorá je zakotvená v zákone, ale o službu sociálnej pomoci. Tá už v zákone nie je a mestá nie sú povinné ju zabezpečiť.
Je to teda plne v kompetencii miest a obcí. Inými slovami – ak má na to mesto vôľu a peniaze, sociálny taxík vznikne. Ak nie, nevznikne. To znamená, že senior v jednom meste má dostupnú dopravu za euro a senior o pár kilometrov ďalej môže o tom len snívať.
Využívanie taxíka ovplyvňujú aj podmienky samospráv. Na jeho použitie stačí občiansky či ŤZP preukaz, jednoduchý prístup. V prípade prepravnej služby sa treba pripraviť na rozsiahlu byrokraciu a platbu podľa vzdialenosti. To všetko otravuje nielen klientov, ale aj zamestnancov úradu.
Slovensko starne rýchlejšie, než sa služby prispôsobujú jeho obyvateľom. Počet starších ľudí rastie, no doprava zostáva často nastavená tak, že je vhodná pre mladých a zdravých. „Seniorov u nás v Piešťanoch pribúda, na jedno dieťa pripadajú štyria. Dopyt po sociálnom taxíku porastie, je to obľúbená služba občanovi,“ uzatvára Čavojská.
