Príbeh utečencov z Palestíny dostáva roky silnú medializáciu. Exkluzivitu získal aj vďaka masívnej podpore Organizácie spojených národov (OSN). No ak má byť obraz kompletný, treba poznať aj druhú stranu mince.
Tá sa nezačína v táboroch okolo Gazy či na Západnom brehu (Judea a Samária). Korene tohto príbehu siahajú do metropol arabského sveta a severu Afriky, kde po stáročia žili židovské komunity, ktoré po roku 1948 takmer zanikli.
V týchto dňoch si Izrael pripomína niekoľko dátumov, ktoré s tým úzko súvisia. 29. novembra 1947 OSN schválila plán rozdelenia mandátnej Palestíny. Približne 600-tisícová židovská komunita, vracajúca sa do krajiny predkov od konca 19. storočia najmä z Európy, ho prijala.
V roku 1948 založila moderný štát Izrael. Naopak, Liga arabských štátov plán odmietla a arabský štát nevznikol. 30. november si Izrael pripomína ako deň spomienky na židovských utečencov z arabských krajín a Iránu.
Židia ako súčasť regiónu
Podľa dokumentu Justice for Jews from Arab Countries, dostupného na stránkach Európskeho parlamentu, bolo židovských utečencov dokonca viac (vyše 850-tisíc) než arabských (OSN odhaduje 726-tisíc).
Neboli to „kolonisti“. Išlo o starobylé komunity, často staršie než ich pôvodné, prevažne arabské štáty regiónu. Hovorili miestnymi jazykmi a tvorili prirodzenú súčasť spoločnosti.
Po vzniku Izraela sa Židia stali kolektívne podozrivými. Stali sa terčom pogromov a kriminalizácie za „sionizmus“, teda za zhmotnenie myšlienky židovského sebaurčenia a vzniku štátu. V drvivej väčšine týchto krajín dnes zostali už len symbolické zvyšky židovských komunít.
Súčasťou jedného aj druhého príbehu boli ľudia s rovnakou túžbou po dôstojnosti. Rozdiel je v tom, ako sa k téme utečenectva postavili politické elity. Izrael – hoci chudobný a po druhej svetovej vojne poznačený holokaustom – židovských utečencov prijal. Dal im občianstvo a novú perspektívu.
Palestínsky príbeh sa naopak stal globálnym unikátom – utečenecký status si rodiny odovzdávajú naprieč generáciami, je závislý takmer výlučne od trvalého medzinárodného režimu pomoci.
Tento osobitný prístup predstavuje fungovanie Agentúry Organizácie Spojených národov pre pomoc a prácu pre palestínskych utečencov (UNRWA), ktorá sa venuje výlučne palestínskym utečencom.
Podľa jej pravidiel sa utečenecký štatút dedične prenáša aj na potomkov, čím sa z povojnového problému stal trvalý politicko-administratívny systém. Ročný rozpočet agentúry UNRWA sa pohybuje okolo 880 miliónov amerických dolárov, pričom pravidelne pribúda aj mimoriadne financovanie, najmä pre Gazu.
Jemen, Irak, Sýria
Kontrast s izraelským prístupom dobre ilustruje operácia „Lietajúci koberec“. Jej priebeh si Izrael pripomenul začiatkom decembra. Keď sa v Jemene po roku 1947 rozbehli brutálne útoky na tamojších Židov, Izrael v rokoch 1949 – 1950 zorganizoval letecký záchranný most.
Presunuli ním do bezpečia vyše 47-tisíc jemenských Židov. Prišli bez majetku, vyčerpaní, v šoku. No v horizonte jednej až dvoch generácií sa z utečencov stali plnoprávni občania. Ich potomkovia dnes pôsobia v štátnej správe, bezpečnostných zložkách, v medicíne aj v kultúre.
V Iraku žila jedna z najstarších židovských komunít na svete. Po roku 1948 sa stal „sionizmus“ trestným činom, tisíce ľudí zatýkali a prehľadávali im domovy. V rokoch 1950 – 1951 do Izraela letecky prepravili približne 110 000 Židov v rámci operácií Ezra a Nehemiáš, ďalšie desaťtisíce utiekli cez Irán. Ich majetok Irak zmrazil a zvyšok komunity postupne zlikvidovali legislatívne obmedzenia.
V Sýrii žila pred vojnou komunita, ktorá pozostávala z desiatok tisíc ľudí. Po získaní nezávislosti ju nový režim obmedzoval v pohybe, zmrazoval účty a zakazoval emigráciu. Pogrom v Aleppe v roku 1947 zničil stáročnú komunitu a tí, ktorí zostali, žili prakticky ako rukojemníci režimu.
Masový útek prebiehal prevažne cez pašerácke trasy do Libanonu a Turecka, neskôr cez Spojené štáty a Izrael. Až v 90. rokoch umožnila sýrska vláda posledným rodinám legálne odísť.
Utečenci zo severu Afriky
V Maroku, kde pred vojnou žilo vyše štvrť milióna Židov, prišli po roku 1948 násilnosti, ekonomický bojkot a zákaz sionistických aktivít. Desaťtisíce ľudí odišli v 50. a 60. rokoch, najmä v rámci operácie Jachin (1961 – 1964), počas ktorej sa do Izraela presunulo približne 80 000 marockých Židov.
Podobne aj v Alžírsku či Tunisku arabsko-nacionalistické vlády výrazne znížili bezpečnosť a slobodu miestnych Židov. Tieto staré severoafrické komunity sa v priebehu jednej generácie prakticky rozpadli.
Egypt, v ktorom dovtedy žila prosperujúca komunita, zaviedol v 40. rokoch diskriminačné zákony a po roku 1948 internoval tisíce Židov. Synagógy a obchody sa stali terčom bombových útokov, majetky boli znárodnené a desiatky tisíc Židov opustili krajinu.
Exodus z Egypta prebiehal postupne v niekoľkých vlnách medzi rokmi 1948 – 1967, často pod tlakom zatýkania a štátneho represívneho aparátu. Do konca 60. rokov z Egypta prakticky všetci odišli.
V Líbyi žila komunita s históriou dlhšou ako dve tisícročia. Nacistami inšpirované represie, pogromy v Tripolise a pokračujúce násilie vyhnali medzi rokmi 1948 a 1951 viac než 30 000 ľudí.
Exodus líbyjských Židov neprebehol pod jedným oficiálnym názvom operácie; išlo o koordinovanú sériu presunov do Izraela a Talianska, organizovanú Židovskou agentúrou a neskôr izraelskými inštitúciami. Zvyšok komunity už v prostredí rastúcej radikalizácie nedokázal prežiť.
Prišli o všetko
V niektorých medzinárodných analýzach sa objavuje aj dôležitý, no málo známy fakt: súhrnná plocha pôdy, z ktorej boli Židia v arabských krajinách bez kompenzácie vyhnaní, prevyšuje rozlohu dnešného štátu Izrael.
Tieto údaje sa používajú v právnych a historických diskusiách, hoci neexistuje presná jednotná evidenčná mapa.
Ak sa hovorí o spravodlivosti, historickej pamäti a dôsledkoch povojnových konfliktov, nemožno ignorovať zánik židovských komunít v Bagdade, Káhire, Damasku, Tripolise či Saná. Príbehy židovských utečencov sú súčasťou celého obrazu histórie tohto regiónu.
