Skúste si predstaviť, že by vláda Ivety Radičovej, Eduarda Hegera (Demokrati) alebo Ľudovíta Ódora (Progresívne Slovensko, PS) uzavrela s vládou niektorej európskej krajiny dohodu o významnom ekonomickom projekte týkajúcom sa nášho „rodinného striebra“. Mohlo by ísť napríklad o kúpele, zásoby vody pod Žitným ostrovom či geografický stred Európy na Krahuliach.
A teraz si predstavte, že by niektorá z týchto vlád do dohody zakomponovala ustanovenie, podľa ktorého zmluvy súvisiace s jedným z projektov „budú oslobodené od verejného obstarávania, verejnej súťaže, konkurenčného výberového konania…“.
Máte to? Znie to čudne, však? Ale od týchto vlád by ste takýto postup zrejme neočakávali.
Čakajte, nepredstavujte si
Teraz si predstavme, ako by na takúto zmluvu Radičovej alebo Hegerovej vlády zareagovali predsedovia vtedajšej opozície, teda Robert Fico (Smer-SD), Andrej Danko (Slovenská národná strana, SNS) či Milan Uhrík (Republika). Rozkrádanie rodinného striebra, poklonkovanie Bruselu či vlastizrada by zrejme boli len tými jemnejšími prívlastkami.
Počkať, počkať. Nemusíme si to predstavovať. Stačí si spomenúť na schvaľovanie obrannej dohody medzi Slovenskou republikou a Spojenými štátmi v roku 2022 a na reakcie vtedajších opozičných politikov na čele s Robertom Ficom. Zverejňovali zoznamy a fotografie poslancov označených za vlastizradcov a ich tváre sa objavovali na bilbordoch po celom Slovensku.
Alebo si môžeme spomenúť na skandovanie „americká k…a“ na adresu slovenskej prezidentky Zuzany Čaputovej. A to si ani netrúfam predstaviť, čo by sa dialo, keby bola takáto hypotetická zmluva podpísaná pokútne a potajomky a verejnosť by sa o nej dozvedela až po niekoľkých mesiacoch – vo chvíli, keď by sa o nej prvýkrát verejne zmienila Radičová alebo Heger.
Robert Fico, minister obrany Robert Kaliňák (Smer-SD) a poslanec Ľuboš Blaha (Smer-SD) by vyliezali z každej škáry, aby presvedčili slovenský národ, že mu vládnu zradcovia a zapredanci zahraničného kapitálu.
Ako premiér zabudol
Lenže toto sa presne stalo s Dohodou medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Spojených arabských emirátov o hospodárskej spolupráci, podpísanou 20. októbra 2025 (!) v Abú Zabí a platnou od 29. apríla 2026 (!). Zabudli nám to Robert Fico a minister zahraničia Juraj Blanár povedať?
Ak chcete vedieť, čo v tej dohode je, zájdite si na slovenské ministerstvo hospodárstva alebo ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí a budete môcť do nej nahliadnuť. V centrálnom registri zmlúv sa totiž nenachádza.
Čo táto dohoda znamená z hľadiska výstavby v bratislavskom Zimnom prístave a plánovaného celoštátneho projektu zavlažovacieho systému, píšeme inde. Na tomto mieste si všímame politický rozmer celej udalosti a to, ako dva hlavné bloky slovenskej politiky reagujú, keď sa deje niečo, čo sami považujú za zvrhlosť.
A už len pripomeňme, že tzv. zradcovská zmluva s USA, ako ju premiér Fico a spol. označovali, platí aj po troch rokoch vládnutia Smeru-SD a že rokovania ministra obrany Roberta Kaliňáka v Spojených štátoch nič nezmenili na pôvodnom znení tejto dohody. Zrejme to tak často spomínané nebezpečenstvo znásilňovania slovenských žien americkými vojakmi a rozmiestňovanie jadrových zbraní bez nášho súhlasu, čím strašili Robert Fico a jeho politickí spojenci, pominuli.
Bez škrupulí k moci
Ak sa do Národnej rady SR (NR SR) v budúcoročných parlamentných voľbách dostanú Smer-SD, Hlas-SD, Republika a SNS a získajú väčšinu 76 hlasov, azda nik nepochybuje, že vládu aj zostavia. Pretože sa budú vedieť dohodnúť na delení „koristi“ a zabezpečení beztrestnosti aj za kroky vykonané v rokoch 2023 až 2027.
Predstavitelia týchto štyroch strán nezvyknú mávať nejaké škrupule, ak ide o to, či sa budú môcť podieľať na moci a benefitoch s vládnutím spojených. A predstavy, že Republika odmietne koalovať so Smerom pre jeho korupčnú podstatu, prípadne že sa rozpadne Hlas, lebo časť jeho politikov odmietne kolaborovať s extrémistickou Republikou a jej fašizoidnými prejavmi, sú z ríše nevydarenej fantasy.
Napokon, budúcu spoluprácu s Republikou už de facto neodmietli viacerí relevantní politickí predstavitelia koalície, predovšetkým Smeru-SD a SNS. Hlas sa zatiaľ zdráha spolupráce na celoštátnej úrovni, ale ak budú mať spolu tieto štyri strany väčšinu, nejestvuje vesmír, v ktorom by predseda Hlasu-SD Matúš Šutaj Eštok a jeho strana vznik takejto koalície potopili, lebo im údajne hodnotovo nevyhovuje Republika.
Teraz to už vyjde?
Komplikovanejšia situácia je na strane dnešnej opozície. Hoci podľa väčšiny prieskumov získavajú opozičné strany väčšinu, občas dokonca až ústavnú, porovnateľný zjednocujúci moment, akým disponujú koaličné strany – podiel na koristi a beztrestnosť – slovenskej opozícii chýba.
Dokonca by sa dalo povedať, že pozitívne výsledky prieskumov oslabili obavy opozičných strán z prepadnutia hlasov a priviedli ich strany k rozhodnutiu kandidovať vo voľbách samostatne. Projekt „archy záchrany“ ponúkaný najväčšou stranou opozície – Progresívnym Slovenskom –, aby neprepadli žiadne hlasy opozičných voličov, po krátkych rokovaniach neuspel. Dôvodom je zrejme aj to, že sa opoziční politici ešte stále veľmi málo boja toho, že by Fico vo vládnutí pokračoval.
Ak sa im však po voľbách nepodarí zostaviť stabilnú vládu, budú za osud Slovenska osobne zodpovední a mali by sa živiť niečím iným, kde narobia menej škody.
Možno by stálo za pokus zamyslieť sa aj nad textom Timothyho Gartona Asha o obavách z manipulácie volieb v USA. Ak by Trump podvodne uspel, čo by bránilo Ficovi takýto pokus zopakovať? Asi len drvivá porážka podľa vzoru Pétera Magyara. Vidíte na Slovensku niečo podobné?
Pripomeňme, že volebné fiasko strany Demokratov vo voľbách v roku 2023, keď získali 2,93 percenta hlasov, bolo jedným z dôvodov, prečo sa vrátil k moci Robert Fico. Ak by Demokrati vtedy kandidovali v koalícii s inou stranou, mohlo to misky váh nakloniť na stranu súčasnej opozície a Fico by nedostal šancu na návrat k moci a rozvrátenie krajiny.
Napriek tejto tristnej skúsenosti sa u opozičných strán stále nedá hovoriť o poučení z predvolebných veľkých očí a biedneho povolebného vývoja, pretože sa usilujú zopakovať ten istý postup, ktorý viedol k neúspechu v roku 2023, a veria, že teraz to bude iné.
Jazýček SNS
Asi by bolo načim zdôrazniť, že väčšinu v prieskumoch má opozícia aj vďaka tomu, že SNS v nich nedosahuje 5-percentné kvórum, potrebné na vstup do parlamentu. Ak sa však jej predsedovi Andrejovi Dankovi podarí zabrániť prepadnutiu hlasov prostredníctvom volebnej koalície, napríklad so Smerom-SD, môžu byť volebné výsledky odlišné od toho, čo ukazujú čísla z prieskumov.
Podľa posledného prieskumu agentúry Focus z júna 2026 by bol pomer mandátov dnešnej opozície a koalície 79 ku 71. Podľa agentúry AKO z júla 2026 by opozícia porazila dnešnú koalíciu v pomere 87:63.
Problémom pri týchto číslach je, že sa v nich nachádzajú aj mandáty za Hnutie Slovensko Igora Matoviča, s ktorým si ostatné opozičné strany momentálne nevedia povolebnú spoluprácu predstaviť. Podľa Focusu by teda opozícia bez Matoviča získala 62 mandátov, Matovičovo Hnutie Slovensko 17 a súčasná koalícia 71. V prípade prieskumu AKO by bol tento pomer nasledovný: 73 – 14 – 63.
Z týchto čísel vyplýva pomerne jasný záver. Bez poslancov Hnutia Slovensko alebo aspoň jeho príčetnejšej časti sa vláda nebude dať zostaviť. Či aj udržať, je už téma na rozsiahlejšiu analýzu.
Ring a spôsob Smeru
Po tejto matematickej odbočke sa vráťme k aktuálnemu politickému zápasu. Odohráva sa vo viacerých rovinách a smutným konštatovaním je, že opozičné strany do veľkej miery akceptovali nielen ring, ktorý vybral Smer, ale aj jeho spôsob boja. Mám na mysli nielen politický suterén, ktorý vidíme na mítingoch Igora Matoviča, ale najmä dlhodobý spor, či je väčším príživníkom „rodina Šimečkovcov“ alebo „rodina Ficovcov“.
Zásadným omylom je prijatie tohto zápasu nielen preto, že esenciálne problémy Slovenska sú úplne inde, ale aj preto, že „pri zápase v bahne“ sú po čase protivníci na nerozoznanie. Navyše je tu zjavná asymetria: jednej strane, zvyknutej na aký-taký morálny étos v politike, prekážajú aj etické prehrešky vlastných, druhá strana je voči nim oveľa odolnejšia.
Navyše nestraťme zo zreteľa, že Smer zámerne porovnáva neporovnateľné, čím dáva na jednu úroveň stovky vlastných káuz, miliardové škody a zásahy do fungovania demokratického štátu s pochybeniami Marty Šimečkovej a Ivana Korčoka. Jasné, že je to pre PS nepríjemné a nabúrava to nimbus čistých rúk v politike, ale stále sú to dve neporovnateľné kategórie.
Na jednej strane sú teda kauza Fórum a Korčokov plat, na druhej množstvo škandálov s miliardovými stratami, zahraničnopolitické kroky hraničiace s vlastizradou a desiatky právoplatne odsúdených nominantov Ficových vlád.
V poriadku, nech kauzu Fórum riešia orgány činné v trestnom konaní, ale čo urobíme s eurofondovou mafiou, s rozkladom právneho štátu, s rezignáciou vlády na boj s organizovaným zločinom a korupciou, s kauzami, ktoré vychádzajú na svetlo sveta takmer denne, s obžalovanými v kauze Očistec, s prípravou vstupu arabského kapitálu „bez verejného obstarávania, verejnej súťaže, konkurenčného výberového konania“…
Dá sa to aj inak
A teraz si skúste predstaviť, že po zverejnení správy, že arabský investor zafinancuje celoslovenskú modernizáciu závlahového systému „bez verejného obstarávania, verejnej súťaže, konkurenčného výberového konania“, sa stretnú lídri opozičných strán so svojimi odborníkmi, právnikmi a farmármi a na spoločnej tlačovke odprezentujú svoje výhrady a plánovaný postup v budúcnosti. A vyšlú tak signál, že sa vedia dohodnúť.
A podobne by postupovali pri téme výstavby jadrovej elektrárne, zonácii národných parkov, tendri na záchrankový systém, dianí vo Fonde na podporu umenia, novele Trestného zákona, hackerských útokoch z Ruska, (ne)účasti na rokovaniach koalície ochotných, kolaborovaní s diktátormi po celom svete… Rovnako pri všetkých podstatných pochybeniach a škandáloch vlády Roberta Fica. Namiesto opozičných žabomyších sporov, ktoré s alternatívou voči Ficovej organizovanej skupine nemajú nič spoločné.
