O tom, ako sa skončili župné a komunálne voľby z najrôznejších aspektov, už vieme dosť. Médiá ich rozpitvali dostatočne detailne. Množstvo interpretácií volebných výsledkov vlastne vcelku presne vystihol slovenský premiér Robert Fico konštatovaním, že jednotlivé politické strany budú výsledky hodnotiť z vlastného pohľadu a vyzdvihovať dosiahnuté úspechy.
Je to aj logické. Na taký postreh netreba vynaliezať koleso, lebo ak dosiahnuté výsledky označíte za úspech a nájdete na to aj akési argumenty, už sa nezaoberáte rozdielmi medzi plánovanými cieľmi a realitou.
Prečo nezasadá parlament?
V plnej miere to platí napríklad o pláne vládneho Smeru-SSD ovládnuť Bratislavu a o výsledku ministra dopravy Jozefa Ráža (nominanta Smeru), ktorého staronový primátor Matúš Vallo doslova deklasoval.
Postu bratislavského primátora priznal veľký význam premiér Fico nielen kandidatúrou člena svojej vlády, ale aj predvolebným vyhlásením, že „ak by sa Rážovi podarilo vyhrať, jeho výsledok by zatienil všetky ostatné v samosprávnych voľbách. To by obrátilo celé voľby naruby“.
Následné Ficove vyhlásenia o zbytočnom hodnotení volieb tak obsahujú okrem racionálneho jadierka aj významnú snahu prekryť niektoré neúspechy Smeru, najmä výprasky jeho dvoch silných mužov, ministra Ráža a podpredsedu Národnej rady SR (NR SR), bývalého policajného prezidenta a obžalovaného v kauze Očistec Tibora Gašpara (Smer).
Gašpar momentálne dochádza ako na klavír na súdne pojednávanie na Špecializovanom trestnom súde v Banskej Bystrici – a keďže koalícia disponuje v NR SR iba 76 poslancami, bolo jej rokovanie na dva týždne prerušené. Pretože parlament by nebol bez Gašparovho hlasu uznášaniaschopný (hlasovať na diaľku zatiaľ rokovací poriadok NR SR neumožňuje ani Tiborovi Gašparovi). Aj tak vyzerá stabilita súčasnej koalície.
Koaličná Republika
Zdá sa teda, že výsledky župných a komunálnych volieb aj vzhľadom na množstvo víťazov a žiadnych porazených nemožno celkom vnímať ako predohru či predobraz parlamentných volieb v budúcom roku. Isté ponaučenia si však z nich možno vziať, a to sa týka aj koaličných, aj opozičných strán.
Pre koaličné strany je cenné predovšetkým poznanie, že sa nemusia štítiť spolupráce s Republikou a môžu s ňou celkom pokojne počítať v povolebných rokovaniach. Určite to mali v plánoch, lebo bez Republiky Fico vládu nezostaví, ale teraz to mali posvätené aj voličmi, prinajmenej v Prešovskom kraji.
Voči spoločným postupom a kooperácii pri voľbách s kandidátmi Republiky totiž neprejavovali výhrady ani koaličné strany Smer, Hlas-SD a Slovenská národná strana (SNS), ale napríklad v Prešovskom kraji ani voliči. Stotisíc hlasov pre Milana Mazureka, najradikálnejšieho reprezentanta tejto strany, totiž spolu s dlhodobo tretím miestom Republiky v preferenciách signalizuje, že strana s fašistickými koreňmi a extrémistickými postojmi je čoraz viac akceptovaná významnou časťou slovenskej spoločnosti.
A spoločný postup Smeru, SNS a Republiky v Prešovskom a Žilinskom kraji je neklamným znakom, že strany sú na potenciálne povolebné rokovania odhodlané a pripravené.
Viac sa pripravuje koalícia
Samozrejme, rozhodujúce v konečnom dôsledku bude, ktoré strany sa do NR SR prebojujú. Situácia, ak sa do parlamentu dostane napríklad SNS, ale Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), Demokrati alebo Sloboda a Solidarita (SaS) nie, je úplne odlišná od tej, ak sa do parlamentu dostanú všetky opozičné strany. V takomto nie celkom vylúčenom prípade budeme svedkami vlády Fico 5.0.
Pri precíznejšom pohľade na dianie na koaličnej aj opozičnej strane spektra sa zdá, že si to viac uvedomujú v Smere, Hlase, SNS a Republike ako v opozičných stranách, kde sa občas vyskytujú aj zbytočné konfrontácie a podrazy.
Cynicky povedané, koalícia to napriek prieskumom, kde väčšinou ťahá za kratší povraz, nemá zle rozohrané. Nielenže sú strany schopné kooperovať, ale môžu a zrejme aj budú hrať s vysokou protivojnovou kartou a obviňovať opozičné strany z preferovania pomoci Ukrajine pred pomocou vlastným občanom.
Dichotómia bojovník za mier a vojnový štváč napokon zabrala pri prezidentských voľbách na Slovensku, kde v druhom kole Peter Pellegrini porazil Ivana Korčoka. Navyšovanie platov štátnym zamestnancom, sociálne dávky a ponechanie 13. dôchodkov sa budú spájať s udržaním koaličných strán pri moci – tvrdenie „bez nás prídete o tieto sociálne benefity“ je účinná mantra, ktorá bude zaberať na státisíce dôchodcov a štátnych zamestnancov.
Tri balíčky problémov
Nájsť protiargumenty nebude pre opozičné strany jednoduché, pretože s populizmom sa bojuje veľmi ťažko a momentálne vyššie platy zaberajú viac ako zvýšenie štátneho dlhu zo 66 miliárd eur na sto.
Avšak to prvé, čo môžu urobiť a čím by mali v opozícii začať, je odloženie hlúpych žabomyších sporov a vytváranie spoločnej programovej a personálnej alternatívy. Napokon, poučenie z týchto volieb, že spoločne sme boli úspešní, opakovali opoziční politici na každej povolebnej diskusii.
Na úvod by možno bolo vhodné zadefinovať si a klasifikovať tri balíčky kľúčových tém. V prvom sú tie, na ktorých jestvuje zásadná zhoda, ako členstvo v Európskej únii a NATO, odmietavý postoj k Rusku či obnovenie protikorupčných orgánov a legislatívy.
V druhom tie, v ktorých nutne treba hľadať a dosiahnuť kompromis, napríklad trinásty dôchodok, znižovanie zadlženosti krajiny alebo reforma daní a odvodov.
V treťom balíku sú témy, o ktorých má zmysel diskutovať, pokúsiť sa hľadať kompromis (napríklad registrované partnerstvá), ale pravdepodobné nezhody v nich by nemali zablokovať kreovanie vlády a jej programu.
Do volieb ostáva iba rok. Je najvyšší čas začať spolu navzájom komunikovať.
