V tej prvej sa na začiatku filmu – 17. septembra 1939 – na železničnom moste kdesi v Poľsku stretávajú dve skupiny poľských utečencov. Jedna uteká pred nemeckými fašistickými vojskami, ktoré 1. septembra prepadli Poľsko a rozpútali druhú svetovú vojnu.
Druhá skupina uniká opačným smerom pred vojskami boľševickej Červenej armády, ktorá na základe paktu Molotov – Ribbentrop napadla 17. septembra Poľsko z východu.
O niekoľko týždňov – 5. októbra 1939 – po porážke poľských vojsk bolo Poľsko rozdelené medzi Tretiu ríšu a Sovietsky zväz, v ktorom dominovai Rusi.
Druhou desivou scénou sa film Katyň končí. Strelami do zátylku popravili príslušníci sovietsko-ruskej tajnej služby NKVD na jar 1940 vyše 20-tisíc poľských zajatcov, dôstojníkov a príslušníkov inteligencie. Počas katynského masakru zahynul aj Wajdov otec.
O poprave tisícov Poliakov rozhodol Ústredný výbor Komunistickej strany Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) na čele so Stalinom 5. marca 1940. Masové hroby, nielen pri obci Katyň, odhalili nemecké hitlerovské vojská pri okupovaní sovietskych území po prepadnutí ZSSR 22. júna 1941.
Molotov – Ribbentrop a tajný dodatok
Sovietske orgány dlho popierali svoju vinu na katynskom masakri a rovnako aj tajný dodatok paktu Molotov – Ribbentrop, ktorým si fašistické Nemecko a boľševický Sovietsky zväz rozdelili Poľsko a sféry záujmu vo východnej Európe.
V zmluve sa obe strany zaviazali, že sa nespoja s nepriateľmi a nepoužijú vojenskú silu proti sebe. Podľa tajného dodatku paktu bola hranica rozdeľujúca Poľsko medzi Nemecko a ZSSR vymedzená „zhruba pozdĺž línie riek Narev – Visla – San“.
V dodatku sa takisto píše, že „v prípade územného a politického prechodu oblastí patriacich pobaltským štátom Fínsku, Estónsku, Lotyšsku a Litve severná hranica Litvy automaticky vytvorí hranicu medzi nemeckou a ruskou sférou vplyvu, pričom obe strany uznávajú nárok Litvy na oblasť Vilniusu“.
Sovietsky zväz a Rusko: vojenské zásahy a represie za posledných 100 rokov
Na rozdiel od ZSSR nemalo Nemecko žiadny záujem o rumunskú Besarábiu, ako sa podľa knihy britského historika Rogera Moorhousa Diablovi spojenci. Hitlerov pakt so Stalinom píše v treťom bode tajného dodatku paktu Molotov – Ribbentrop.
Pakt podpísali v Moskve 23. augusta 1939 obaja ministri zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop aj Vjačeslav Molotov. O týždeň neskôr sa prepadnutím Gdanska začala druhá svetová vojna. Nemecké vojská v útoku na Poľsko spočiatku podporovali aj jednotky slovenskej armády. Pre objektívnosť dodajme, že na strane Poľska bojovali aj českí a slovenskí legionári.
Hitler a Stalin – spojenci
Z istého politického či pragmatického hľadiska bol pakt nemeckých fašistov a sovietskych boľševikov logický. Po stroskotaní rokovaní Spojeného kráľovstva a Francúzska so ZSSR v lete 1939 si obaja diktátori, Stalin aj Hitler, uvedomovali, že im vzájomná dohoda uvoľní ruky pri presadzovaní vlastných záujmov.
Adolf Hitler netúžil po konfrontácii so ZSSR po plánovanom útoku na Poľsko či na západnú Európu. Josif Vissarionovič Stalin (rodným menom Ioseb Besarionis dze Džugašvili) zasa uvažoval, ako by mohol profitovať z obsadenia Pobaltia a Besarábie a z očakávaného konfliktu Nemecka so západnou Európou.
Po tom, ako Británia a Francúzsko zradili Československo v Mníchove v roku 1938, boli obe tieto veľmoci rozhodnuté postaviť sa na stranu Poľska, ak ho Nemecko napadne. Útok ZSSR na Poľsko však zvrátil všetky predpoklady na efektívnu pomoc poľskej armáde. Najmä ak Británia ani Francúzsko neboli ešte na ostrý konflikt s Nemeckom pripravené, čo sa potvrdilo už v roku 1940, keď Nemecko obsadilo celú západnú Európu a jeho agresii vzdorovali už len Briti.
Na opačnom konci Európy boli pobaltské krajiny a Besarábia v roku 1940 pripojené k ZSSR. Vo vojne s Fínskom okupantský Sovietsky zväz anektoval veľkú časť fínskeho územia.
Boli si podobní
Vráťme sa však do septembra 1939. Obe armády okupovali „svoju“ časť Poľska a pri potláčaní odporu poľskej armády sa neštítili žiadnych zločinov. Tisíce Poliakov boli popravené v oboch častiach rozdeleného Poľska a státisíce skončili v nemeckých koncentračných táboroch a sovietskych gulagoch.
„Medzi okupačnými politikami nacistov a Sovietov bola pozoruhodná symetria. Obe strany totiž používali veľmi podobné metódy zaobchádzania s obyvateľstvom na dobytých územiach. Tak ako Nemci dôsledne ,dekapitovali‘ poľskú spoločnosť na západe, to isté urobili Sovieti vo svojej okupačnej zóne. Metódy aplikované na rasových nepriateľov v jednej polovici Poľska sa takmer v ničom neodlišovali od metód aplikovaných v druhej polovici krajiny proti nepriateľom triednym,“ píše historik Moorhouse.
Z východného Poľska bolo v rokoch 1940 až 1941 deportovaných jeden a pol milióna ľudí do gulagov na Sibíri a za polárny kruh.
Samotný pakt fašistov a boľševikov zaskočil aj mnohých komunistov v Európe, hoci neskôr medzinárodná organizácia komunistických strán Kominterna ekvilibristicky zmenila postoj. No napríklad Vladimír Clementis, popredný slovenský komunista a minister zahraničia Československa v rokoch 1948 až 1950, na svoju kritiku paktu a vojny s Fínskom doplatil. Po monsterprocese s vtedajším šéfom extrémne ľavicovej Komunistickej strany Československa Rudolfom Slánskym bol v roku 1952 popravený.
Spojenci až do júna 1941
Sovietsko-nemecká spolupráca sa rozdelením Poľska neskončila, ale pokračovala až do polovice roku 1941. Bolo prijatých viacero nemecko-sovietskych dohôd o hraniciach, obchode, tarifách a clách. Na základe nich Sovietsky zväz dodával Nemecku mnohé suroviny, napríklad ropu a obilie, aj počas nemeckej agresie a okupovania západnej Európy v rokoch 1940 až 1941.
Bez sovietskej podpory by nemecký útok nebol taký úspešný. Dokonca posledné sovietske železničné dodávky putovali do Nemecka ešte aj v prvý deň operácie Barbarossa. Išlo o krycí názov nemeckého útoku na Sovietsky zväz. Nemecko tým porušilo pakt Molotov – Ribbentrop.
Do priameho konfliktu sa nemeckí fašisti a sovietski boľševici dostali 22. júna 1941.
Sovietsky zväz sa potom stal spojencom Spojeného kráľovstva a USA. Nemalo by sa však zabúdať na obdobie od augusta 1939 do júna 1941, keď kolaboroval s hitlerovským Nemeckom. Sovietska a neskôr ruská interpretácia druhej svetovej vojny sa totiž sústreďuje najmä na „Veľkú vlasteneckú vojnu“, zatiaľ čo udalosti, ktoré jej predchádzali, zámerne zamlčiava a skresľuje vyfabulovanými interpretáciami.
Na to, čo sovietske Rusko spáchalo v prvých rokoch druhej svetovej vojny, by sa nemalo zabúdať najmä v situácii, keď špeciálna vojenská operácia, ako Rusi nazývajú okupáciu Ukrajiny, ktorá sa začala pred vyše štyrmi rokmi, má za cieľ okrem iného aj denacifikovať ukrajinskú spoločnosť.
Pretože ak chcú Rusi niekoho denacifikovať, mali by začať u seba.
