Ticho bratislavského Hviezdoslavovho námestia sa vtedy stalo hlasnejším než akýkoľvek výkrik. Bol sychravý marcový podvečer. Tisíce ľudí tam neprišli s transparentmi, ale s horiacimi sviečkami v rukách.
V tichej modlitbe sa dožadovali základných ľudských práv a náboženskej slobody. Ultraľavicový komunistický režim však ako odpoveď nasadil brutálnu silu – vodné delá, obušky a autá, ktoré rozrážali davy.
Sviečková manifestácia z marca 1988, nazývaná aj „bratislavský Veľký piatok“, nebola len náboženským gestom. Bolo to prvýkrát od roku 1968, čo spoločnosť vyjadrila masovo, organizovane a nenásilne odpor proti totalitnému režimu.
Nežiť z nepriateľov
Schopnosť nenásilne odporovať a byť verní ideám označil František Mikloško, jeden zo spoluorganizátorov manifestácie, za najhlbšiu charizmu Slovákov. To je podľa neho aj základný odkaz demonštrácie, no treba sa pozerať ďalej: „Musíme nájsť novú cestu. Nemôžeme žiť stále len z nepriateľov. Svoju budúcnosť potrebujeme stavať na pozitívnych udalostiach a na tom, čo nás spája,“ upozornil počas spomienky.
Mikloško organizoval manifestáciu spolu s Jánom Čarnogurským. Prvotná myšlienka nenásilného odporu však vznikla inde. „Zvolávateľom s veľkým Z bol môj starší brat Marián. Táto myšlienka vznikla na Svetovom kongrese Slovákov a on bol za to zodpovedný,“ pripomenul bývalý špičkový svetový hokejista Peter Šťastný.
Tento krátky moment sa stal dejinným, pretože obsahoval atribúty ľudskosti, občianskej odvahy a času, myslí si o Sviečkovej manifestácii predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Jerguš Sivoš. „Udalosti okolo manifestácie viedli k spravodlivosti a slobode. Hodnoty poctivej a vytrvalej práce, zjednocovania a spolupatričnosti by mali byť cieľom aj pre nás v súčasnosti,“ doplnil.
Zásoby krvi
Spomienku pri pamätníku spolu s ďalšími súvisiacimi podujatiami organizuje každoročne Fórum kresťanských inštitúcií (FKI). Jeho podpredseda Pavol Kossey sa na manifestácii pred 38 rokmi aj osobne zúčastnil. Spomenul, že totalitný režim sa všemožne snažil udržiavať v ľuďoch strach. Dosvedčovali to obrnené transportéry v uliciach či správy o možnej streľbe alebo zvyšovaní zásob krvi v nemocniciach.
„Dovolím si tvrdiť, že skôr ľudia nahnali strach režimu tým, že v takom počte dokázali prísť na námestie s horiacimi sviečkami v rukách a modlitbou na perách. Prekonanie strachu a ochota čeliť riziku boli víťazstvom, ktoré dláždilo cestu k Novembru 1989. Zápas o človeka a spoločnosť však naďalej trvá, zastrašovanie využíva aj súčasná vláda,“ dodal Kossey.
Výzvu pridal aj Peter Šťastný. „Učme mladú generáciu nikdy nepodľahnúť falošným sľubom komunistickej ideológie alebo socializmu. Za tým sa skrýva korupcia, kriminálne aktivity a vysoké ceny.“
Nezabiješ a nepokradneš
Mladú generáciu na spomienkovej udalosti zastupoval študent práva Marek Janiga, ktorý sa narodil 15 rokov po Sviečkovej manifestácii. „Dnes máme v rukách moc a slobodu. Tak ako vtedy, aj dnes je dôležité si pomenovať pravdu. Pravdu, že ,nezabiješ‘ pri pohľade na Ukrajinu alebo ,nepokradneš‘ pri obžalovaných ľuďoch, ktorí si sami napíšu zákony, aby sa oslobodili. Pravdu, že Zem nie je plochá, že nás tu nikto nechce rozvracať, ani Brusel, ani nejakí zvláštni Gruzínci,“ povedal Janiga.
Sviečková manifestácia nesie v sebe odkaz, že skutočná sila spoločnosti netkvie v kriku, ale v schopnosti prekonať strach a v tichom, no neoblomnom presvedčení, že pravda a ľudská dôstojnosť sú hodnoty, ktoré žiadne násilie neporazí.
Záznam spomienky, ako aj diskusiu na tému „Žijeme v bublinách, no túžime po tom istom“ s biskupom Pavlom Šajgalíkom, Milanom Kňažkom a Monikou Hricákovou si môžete pozrieť na YouTube FKI.
