Obľúbeným slovenským bonmotom na margo československých volieb z 27. mája 1946 je, že komunistickú totalitu priniesli na Slovensko Česi. Obľúbený je preto, že nás Slovákov stavia do pohodlnej pozície nevinnej obete a interpretuje nástup komunizmu ako dôsledok nevyrovnaných vzťahov medzi takzvaným mladším a starším bratom.
Obľúbenosť bonmotu ešte neznamená, že je aj pravdivý. Ak by sme chceli osekať nástup komunizmu na Slovensku až na dreň, zostali by sme pri konštatovaní, že komunizmus na Slovensko priniesli komunisti, českí spolu so slovenskými. V pozadí stáli aj tí rusko-sovietski. A politická kríza na Slovensku na jeseň 1947, vyvolaná politikmi KSS, bola predohrou februárového prevratu v roku 1948.
V oboch prípadoch sa demokratické sily, prezident Edvard Beneš aj verejnosť ukázali ako nedostatočne pripravené na scenár, aký sa pod taktovkou Moskvy odohrával v okolitých krajinách, oslobodených od fašizmu a následne obsadených rusko-sovietskymi vojskami.
„Oslobodenie“ Červenou armádou
Pri príprave tohto textu som oslovil aj slovenského historika Martina Horičku, autora knihy So Sovietskym zväzom na večné časy. Československo v područí Stalina (Slovart 2025). Autor v knihe analyzuje dianie v tretej česko-slovenskej republike od roku 1945 po máj 1948, keď sa Československo postupne stávalo satelitom Sovietskeho zväzu.
Podľa Horičku „to, že Československo oslobodila Sovietska armáda, bolo pre jeho ďalší vývoj úplne kľúčové. Na konci druhej svetovej vojny platilo nepísané pravidlo, že územie, kam vstúpila sovietska čižma, patrilo do sovietskej sféry vplyvu. V prípade Československa bola však situácia oproti okolitým krajinám odlišná v tom, že sovietske jednotky tu natrvalo neostali, ale do konca roka 1945 sa z jeho územia stiahli. Československo sa nachádzalo v sovietskej sfére, neznamenalo to však, že tu Sovieti všetko ovládali už od roku 1945. K moci sa dostali politici exilovej vlády, ktorí vládli spoločne s komunistami“.
Neskorší vývoj však ukázal, že na postupnom podriadení Československa sovietskej nadvláde sa podieľali najmä domáci ultraľavicoví komunisti, hoci vplyv moskovských „poradcov“ už čoraz výraznejšie narastal.
Železná opona
Vráťme sa však do obdobia krátko po vojne, keď sa rozhodovalo o smerovaní celej Európy. Víťazné mocnosti plánovali presadiť svoje geopolitické ambície. Tie, ako sa čoskoro ukázalo, boli výrazne protichodné.
Na Jaltskej konferencii z februára 1945 sa veľká trojka – americký prezident Franklin Delano Roosevelt, sovietsky vodca Josif Vissarionovič Stalin a britský premiér Winston Churchill – dohodla na Deklarácii o oslobodenej Európe. V nej sa zaviazali garantovať európskym národom právo zvoliť si vlastnú formu vlády a demokratické inštitúcie. V deklarácii bol aj záväzok usporiadať v oslobodených krajinách slobodné a demokratické voľby na základe všeobecného volebného práva. Realita však bola výrazne odlišná
Stredoeurópske krajiny „oslobodené a obsadzované“ Červenou armádou sa na niekoľko desaťročí ocitli pod vplyvom sovietskej boľševickej diktatúry.
Napokon, britský premiér Churchill to vystihol v prejave v americkom Fultone už v marci 1946, teda dva mesiace pred voľbami v Československu. Vtedy prvýkrát verejne použil na opis rozdelenia Európy a nástupu komunizmu termín „železná opona“.
Churchill varoval, že od Štetína na Baltskom mori po Terst na Jadranskom mori bola naprieč európskym kontinentom spustená železná opona, za ktorou zostali krajiny pod kontrolou Moskvy. Poukázal na to, že Sovietsky zväz vytvára policajné štáty a obmedzuje demokratický vývoj v strednej a východnej Európe v rozpore s prijatými dohodami.
Československo spočiatku iné
V takejto nepriaznivej geopolitickej atmosfére rozdeleného sveta sa na konci mája 1946 konali v Československu parlamentné voľby. Boli to posledné ako-tak slobodné voľby na nasledujúce viac ako štyri desaťročia.
Napriek jednotnému scenáru Moskvy bol povojnový vývoj v Československu odlišný od okolitých krajín, ktoré „oslobodila“ Červená armáda. Podľa historika Horičku tu „sovietska armáda nebola priamo prítomná, jej hrozba pre demokraciu tak bola skôr implicitná. Nekomunistické strany mali vo vláde a v parlamente väčšinu, do krajiny sa vrátil prezident Edvard Beneš a ministrom zahraničných vecí ostal Jan Masaryk, syn prvého česko-slovenského prezidenta.“ To podľa Horičku mohlo budiť zdanie, že prvá demokratická republika pokračuje ďalej. „Politici sa tvárili, že ide o demokraciu, ale bola to len demokratická fasáda.“
Hoci sa o voľbách v roku 1946 zvykne hovoriť, že boli nadlho posledné demokratické, neboli už celkom slobodné a už vôbec nie férové. Slobodu voličov a kandidujúcich výrazne limitoval volebný systém jednotnej kandidátky Národného frontu, zákaz niektorých predvojnových politických strán, najmä Agrárnej strany a Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktoré v predvojnovom období dominovali, a vylúčenie Maďarov, Nemcov a kolaborantov z radov voličov.
Ani podľa Horičku neboli voľby v roku 1946 celkom slobodné a férové: „Od toho mali naozaj veľmi ďaleko. Do volieb nebola pripustená opozícia, kandidovali len vládne strany, ktoré tak nemali konkurentov. Zároveň sa predpokladalo, že všetky strany ostanú po voľbách vládnymi“
Demokratické boli voľby iba v tom, že si ľudia mohli vybrať spomedzi štyroch strán. Problém bol aj v tom, že voliť a byť volení mohli len občania českej, slovenskej a iných slovanských národností. „To z nich vylučovalo aj obyvateľov židovskej národnosti, ktorí prežili holokaust,“ píše Horička.
V Česku a na Slovensku napokon kandidovali po štyri strany: Komunistická strana Československa (KSČ), Československá strana národno-socialistická, Československá strana lidová a Československá sociálna demokracia; na Slovensku Komunistická strana Slovenska (KSS), Demokratická strana, Strana práce a Strana slobody.
Zmanipulovaný bol aj volebný systém. Mandáty do 300-členného Národného zhromaždenia boli rozdelené podľa počtu voličov v zoznamoch: Česko malo 150 mandátov, Morava a Sliezsko 81 a Slovensko 69 mandátov. Na jednotnej kandidátke Národného frontu mali politické strany po 40 miest, ďalších 40 miest bolo vyhradených pre zástupcov celonárodných organizácií, napríklad odborové zväzy či rôzne mládežnícke združenia.
Okrem už spomínaných príčin volebných výsledkov upozorňuje Horička aj na iné aspekty kľúčových volieb, ktoré podporili kandidátku komunistov. Po vojne boli napríklad zakázané niektoré politické strany, ktoré sa skompromitovali spoluprácou s fašizmom. „Politický vývoj išiel po roku 1945 značne doľava, prebehlo masívne znárodňovanie, hospodárstvo sa postupne premieňalo na štátom riadené. Prebehla aj pozemková reforma, teda prerozdelenie majetkov Nemcov, ale čiastočne aj Maďarov medzi československých občanov. Pozemková reforma nahrávala práve komunistom, pretože mali ministra poľnohospodárstva,“ opisuje Horička.
Komunizmus zo západu
Volebné výsledky boli nečakané najmä pre úspech Demokratickej strany na Slovensku. Celoštátnym víťazom sa stali KSČ a KSS, na Slovensku zvíťazila Demokratická strana so 62 percentami pred KSS s 30,4 percenta.
Komunisti obsadili v novej československej vláde post predsedu vlády. Stal sa ním Klement Gottwald. Vo vláde mali deväť členov, sedem českých a dvoch slovenských. Po štyroch postoch mali národní socialisti, lidovci a slovenskí demokrati. Sociálni demokrati boli vo vláde traja a nestraníci dvaja: Jan Masaryk viedol rezort zahraničia a Ludvík Svoboda obranu. Tento pomer bol neskôr, pri podaní demisie dvanástich ministrov vo februári 1948, veľmi dôležitý.
Príčin volebných čísel a odlišností medzi českými a slovenskými výsledkami bolo viacero. Sumarizuje ich historik Marek Syrný v článku Prečo prehrali komunisti voľby v roku 1946.
Dominantné boli najmä rozdielne sociálne charakteristiky oboch častí Československa. Na Slovensku prevažovali roľníci, rozdielna bola religiozita obyvateľstva a dôležitú úlohu zohralo spojenie evanjelikov a katolíkov na spoločnej kandidátke Demokratickej strany. Zrejme zapôsobila aj výzva katolíckej cirkvi pred voľbami a usmernenie veriacich voličov v prospech Demokratickej strany.
„Na Slovensku bola iná sociálna stratifikácia spoločnosti, prevažovali tu roľníci a bolo tu menej priemyselných centier ako v Čechách. To bola zásadná nevýhoda pre komunistov, ktorí čerpali podporu práve od robotníkov. Slovenskí roľníci sa báli kolektivizácie, ktorú videli v Sovietskom zväze. Komunisti síce vyhlasovali, že v Československu sa žiadna konať nebude, ale roľníci im neuverili,“ opisuje rozdielnu situáciu na Slovensku oproti Čechám pred voľbami v roku 1946 Horička.
Rozdiel oproti Česku bol aj v tom, hovorí Horička, že na Slovensku medzi sebou bojovali len dve dominantné strany. „Demokratickej strane sa podarilo za sebou zjednotiť rozličné politické prúdy a podarilo sa jej viesť proti komunistom účinnú kampaň.“ Dôležitá bola zrejme aj odlišná skúsenosť s Červenou armádou na konci vojny. „Časť obyvateľov Slovenska vnímala Rusov a Červenú armádu inak ako v Čechách. Na Slovensku sa sovietski vojaci dopúšťali pri prechode frontu rôznych excesov, ktoré ostali v kolektívnej pamäti miestnych obyvateľov a mohli ovplyvniť aj ich podporu pre komunistické hnutie.“
Komunizmus z východu
Určite však netreba podceňovať ani výsledok KSS. Približne tretina voličov ukázala rastúcu silu slovenských komunistov, čo sa prejavilo už o rok počas politickej krízy na Slovensku, ktorá bola predohrou februára 1948.
Jesenná politická kríza na Slovensku v roku 1947 vznikla po tom, čo komunisti cez bezpečnostné zložky, v ktorých mali veľký vplyv, rozbehli vykonštruovanú kauzu tzv. protištátneho sprisahania. Pri nej boli zatknuté alebo vyšetrované stovky ľudí – podľa niektorých zdrojov až okolo 700 osôb. Demokratická strana bola obviňovaná z napojenia na ľudákov, rozvratu štátu a hospodárskych ťažkostí. Kríza viedla k oslabeniu Demokratickej strany, rekonštrukcii Zboru povereníkov pod tlakom komunistov a stala sa slovenskou predohrou februárového prevratu v roku 1948.
Hovoriť teda o prenesení komunizmu na Slovensko z Čiech nie je celkom presné.
Beneš a demokrati
Na otázku, kde spravili prezident Beneš a demokratické strany chyby v období od konca druhej svetovej vojny do volieb v roku 1946, ktoré umožnili komunistom nastoliť v Československu tvrdú a krvavú totalitu, Horička odpovedá: „Edvard Beneš sa do predvolebného boja vôbec nezapájal, ostal pasívny, pretože tvrdil, že je nadstranícky prezident. Dnes už vieme, že Beneš a jeho spolupracovníci nedokázali správne vyhodnotiť riziko, ktoré pre československú demokraciu predstavovala bezvýhradná orientácia na Sovietsky zväz.“ Politický systém, ktorý demokrati a komunisti vytvorili na jar 1945, mal podľa neho v sebe zabudované nedemokratické mechanizmy, ktoré nakoniec viedli až ku komunistickej diktatúre.
Medzi voľbami v roku 1946 a februárom 1948 sa na Stalinovo pozvanie uskutočnila v poľskej Sklarskej Porube konferencia vodcov komunistických strán. V septembri 1947 tam založili Informbyro, nástupnícku organizáciu Kominterny
Kominterna aj Informbyro boli nástroje, ktorými Moskva koordinovala a kontrolovala komunistické strany v zahraničí. Kominterna vznikla po boľševickej revolúcii s cieľom šíriť komunistickú revolúciu do sveta a riadiť činnosť komunistických strán podľa línie určenej Moskvou. Informbyro vzniklo po druhej svetovej vojne ako jej voľnejší nástupca a slúžilo najmä na zjednocovanie postupu komunistických strán v krajinách, ktoré sa dostávali pod sovietsky vplyv.
Na konferencii sa komunistickí vodcovia na čele so Stalinom dohodli aj na ďalšom priebehu boľševizácie strednej a východnej Európy, v ktorom Československo v tom čase ešte zaostávalo. No už nie nadlho.
