V česko-slovenských dejinách bol štyri desaťročia známy pod prívlastkom „víťazný“. A ak pozornejšie sledujete slovenskú politickú scénu, nedá sa ubrániť pocitu či porovnaniu: obdobie tzv. tretej republiky 1945 – 1948 a prechodu k totalitnému režimu má priveľa styčných bodov so slovenskou súčasnosťou (najmä od roku 2023), aby tá podobnosť bola náhodná.
Zas na večné časy?
Priam fyzicky si to človek uvedomí, keď sa začíta do knihy slovenského historika Martina Horičku So Sovietskym zväzom na večné časy. Československo v područí Stalina (Slovart 2025). Pretože témy, ktoré na období rokov 1945 až 1948 Horička analyzuje (samozrejme, aj s odkazom na Mníchovskú dohodu, ktorá odštartovala vojnovú tragédiu slovenskej a v ešte väčšej miere českej spoločnosti), sú mimoriadne aktuálne aj dnes. Teda v čase vojnového konfliktu na Ukrajine a vajatavého postoja najmä slovenských (a v poslednom čase už aj českých) vládnych politikov k ruskej agresii a našej pozícii v Európskej únii.
Podobnosť či až príbuznosť oboch spomínaných období akcentuje Horička priamo už v úvode knihy, keď hovorí, že poznanie vývoja tretej Československej republiky, keď sa z demokratickej krajiny stal sovietsky satelit, „nám môže navyše poskytnúť aj nástroj na lepšie pochopenie súčasnosti, pretože dnes znova čelíme hrozbám, akým čelili naši predkovia: novej studenej vojne, rozdelenej Európe a dezinformačným kampaniam, ktoré prichádzajú spoza našich hraníc“.
Prosovietska submisívnosť
Príklon prezidenta Beneša a väčšiny českých a slovenských demokratických politikov k Sovietskemu zväzu (ZSSR) krátko po vojne bol do istej miery logický – mníchovská trauma a najmä zrada západných spojencov mimoriadne determinovali hľadanie nových bezpečnostných garancií medzinárodného postavenia Československa.
Sovietsky zväz ako vojnový spojenec USA a Veľkej Británie, ktorého armáda oslobodila od nemeckej okupácie východnú a strednú Európu (a následne ju nahradila sovietskym obsadením), sa po jaltskom delení sveta nedal obísť.
Ani to však neospravedlňuje mimoriadnu submisívnosť českých a slovenských politikov voči sovietskym zámerom, ktoré sa prejavovali nielen v Košickom vládnom programe (schválenom v roku 1945 v Moskve), ale aj v podrobení československej zahraničnej politiky sovietskej, najmä pri hlasovaní v Organizácii Spojených národov, či v postupnej sovietizácii armády a polície (čistky v pražskom policajnom zbore boli napokon podnetom na demisiu niektorých členov Gottwaldovej vlády).
Paralely: 1945 – 1948 vs. 2023 – 2026
Vráťme sa však k paralelám oboch období (1945 až 1948 a 2023 až 2026), lebo to je z hľadiska prežívania našinca najdôležitejšie (samozrejme, cez prizmu úvodného bonmotu, či sme teda na to zopakovanie dejín odsúdení).
Z tohto hľadiska sú pre našu politickú a bezpečnostnú pozíciu v modernom svete najdôležitejšie tieto otázky: Bol príklon Československa k Stalinovmu Sovietskemu zväzu (dnes Slovenska k Putinovmu Rusku) predurčený až definitívny? Rozhodlo sa o ňom, podobne ako v Mníchove v roku 1938, zasa štýlom „o nás bez nás“ (napríklad na Jalte v roku 1945)? Mali sme na tom aj vlastný podiel, už spomínanou vojnovou zmluvou so ZSSR a Košickým vládnym programom (dnes spochybňovaním postojov 25 krajín EÚ a pochybným partnerstvom s Viktorom Orbánom)?
V rôznych kuloároch a fórach sa diskutovalo aj o otázke, či má mať malý štát v strednej Európe ambície byť mostom medzi dvoma svetovými zoskupeniami, ako sa nazdávali v tom čase aj Edvard Beneš, Pavel Tigrid či Jan Masaryk. (A teda či má dnes taký malý štát ako Slovensko rozohrávať hry na všetky štyri svetové strany?)
Kľúčová bola aj otázka, či môže krajina ako Benešovo Československo (Ficovo Slovensko alebo Babišovo Česko) viesť suverénnu zahraničnú politiku, alebo, ako tvrdia slovenskí historici Roman Holec aj Martin Horička, má si v takýchto zlomových obdobiach napätia medzi dvoma blokmi vybrať jednu stranu konfliktu – na základe príbuzných hodnôt, kde demokratický systém a občianske a politické práva a slobody patria k najdôležitejším kritériám.
Z tohto hľadiska sú priam symptomatické pozitívne vyjadrenia Roberta Fica na adresu viacerých autoritatívnych ázijských režimov, napríklad komunistickej Číny.
Kým nie je neskoro
V neposlednom rade si treba všimnúť aj postoje verejnosti k pofidérnej zahraničnopolitickej orientácii vlády a jej nedemokratickým krokom: podkopávaniu nezávislosti médií, prijímaniu protiústavných zákonov, likvidácii špeciálnej prokuratúry či vyšetrovacích orgánov. Kým ešte nie je autoritatívny režim nastolený a na aktívnu obranu je už neskoro.
V apríli 1948, krátko po februárovom prevrate a nastolení totalitného komunistického režimu, napísal americký veľvyslanec Laurence A. Steinhardt v Československu americkému štátnemu tajomníkovi Georgeovi Marshallovi v tajnej depeši, že „z amerického hľadiska sa zdá byť opovrhnutiahodné, že s výnimkou niekoľkých študentov ani jediná osoba, od prezidenta republiky po najdôslednejšieho občana, neutrúsila verejne na obranu svojich politických slobôd ani slovo“.
Z tohto hľadiska sú na tom česká aj slovenská kritická verejnosť podstatne lepšie. Ich odpor nie je možné nevidieť.
