Keď ste prišli, povedali ste, že ste poznačená náročnými okolnosťami. Čo ste tým mysleli?
Mala som 23 rokov, keď mi zomrela mama na rakovinu prsníka. Chodila som za ňou na onkológiu, to bola prvá náročná vec v mojom živote. V októbri si našla hrčku, v novembri jej ju vybrali, na Štefana v decembri šla do nemocnice, na Troch kráľov zomrela.
Nepremýšľali ste neskôr nad tým, že by ste mohli aj Vy umrieť na onkogynekologickú diagnózu?
Odháňala som tú myšlienku preč. Nevedela som si ako mama predstaviť, že by si moje deti museli prejsť tým, čím som si pri maminom odchode prechádzala ja. Pre mňa bolo ťažké už to, keď som vtedy šla s mamou do nemocnice, aby ju hospitalizovali, a lekárka sa spýtala: „Koľko detí vás je doma?“ Netušila som, že je to také vážne, až po tej otázke mi to došlo.
Pár rokov nato, čo mamina zomrela, napadlo jednej lekárke vziať babke krv. Ona totiž mala problém s vaječníkmi. Tam sa ukázala BRCA1 pozitivita (dedičná predispozícia na rakovinu prsníka, vaječníkov a pankreasu, pozn. red.).
Vďaka tomu aj nás súrodencov pozvali na genetické vyšetrenie. Keď mi potom zavolali, povedali mi, že mám mutáciu v géne BRCA1. Odporúčaním bolo preventívne odstránenie vaječníkov.
To už ste ale boli vydatá a s manželom ste chceli veľa detí.
Lekári mi po diagnostike vraveli, že dojčenie je ako prevencia dobré, na druhej strane hormonálne zmeny v tehotenstve by mohli niečo zobudiť, keďže som bola geneticky pozitívna. Odporúčali vziať vaječníky.
Raz som bola na školení, kde bola istá genetička. Pýtala som sa jej na svoju túžbu mať deti a na svoju diagnózu. Vtedy mi povedala, že do 36 rokov by tehotenstvo riskla, ale vo veku okolo prechodu sa reakcia tela môže meniť. Tak sme to riskli, najmladší Dávid sa ako štvrté dieťa narodil vo februári a v októbri som bola na operácii. Rozhodla som sa sama.
O čo ste pri operácii prišli?
Vzali mi maternicu, vaječníky, teda ženské veci. V 34 rokoch som prišla do prechodu. Žiadna menštruácia už nebola. Medzitým zomrel v novembri na rakovinu môj otec, chvíľu na to nás, jeho deti, zavolali znovu na testy.
Zistilo sa, že som aj BRCA2 pozitívna (dedičná predispozícia na rakovinu prsníka, pozn. red.), bolo tam vysoké riziko. Keď mal Dávid štyri roky, šla som na mastektómiu, teda zobrali mi prsia. Šla som tam s tým, že je lepšie ísť preventívne ako už s nálezom.
V krátkom čase ste prišli nielen o biologickú plodnosť, ale aj o znaky ženskosti. Ako sa to dá spracovať?
Mala som rada svoje prsia, bolo to ťažké. Bála som sa, aj som plakala. Premýšľala som, či si ich ozaj nechám vziať, ale manžel povedal, že ma nechce stratiť. Nevedela som si predstaviť, aké to bude po návrate z nemocnice. Teraz je to 5 rokov od poslednej operácie. Prvú mi robili v roku 2018. Dva roky sa ťahali reoperácie.
Moje telo na operáciu nereagovalo dobre. Musela som ísť ešte na sedem reoperácií v dôsledku zápalov. Už po prvej operácii, keď sa zvyčajne púšťa domov po 10 – 14 dňoch, som bola v nemocnici 36 dní.
Aké je to vidieť potom svoje odhalené telo v zrkadle?
Pred operáciou som mala ideálne predstavy. Myslela som si, že už nebudem mať „vykojené“ prsia a že to bude pekné. Začalo sa to kaziť už pri prvej operácii a pokračovalo to reoperáciami. Každý lekár šil inak, mám dlhé jazvy. (Petra si intuitívne chytí miesta, kde má jazvy od hrudníka až po pazuchy, pozn. red.)
V nemocnici som sa nevidela, bolo to vždy zalepené alebo sa s tým niečo riešilo, dávali mi tam striebro. Mala som nekrózu (odumieranie tkanív v dôsledku nevratného poškodenia, pozn. red.) na obidvoch stranách. Robili, čo mohli, aby som nedostala otravu krvi.
Aj vďaka jazvám som mala v živote obdobie, keď som sa videla ako hnusný kus. Keď už som musela prísť o prsníky preventívne, prečo to práve mne dopadlo takto? Musela som často presviedčať sama seba, že nevadí, som tu, nech to vyzerá akokoľvek.
Keď som sa však videla, prekážalo mi to. Takto som si to nepredstavovala! Mala som aj myšlienky, že ktohovie, ak by sa naozaj stalo, že som onkologický pacient, či by to vyzeralo rovnako.
Dokážete sa s odstupom času dívať na seba ako na ženu?
Mám krásnu tvár, som fotogenická. Hodnotu ženy mi dáva môj manžel. Aj keď sa ho niekedy pýtam, ako ma môže mať rád, keď som taká pošramotená, neženská, prišla som o prsia, vždy mi s úsmevom podľa scény jedného filmu povie: „A prečo nie?“ Je to aj tým, čím sme si už v živote prešli. To, ako vyzerám, nie je u neho na prvom mieste.
Nanovo teraz vstupujem do sveta, kde sa pekne oblečiem a požičiam si od dcéry mejkap. Rada však nosím pohodlnejšie veci. Šaty nosím len dvoje plus jednu sukňu. Vždy keď si ju dám – je to milé –, stretnem niekoho, kto povie: Fíha!
Pôvodné prsia boli priveľké. Mám teda teraz o dosť menšie, vyhovuje mi to, nemusím nosiť a ani nemám podprsenku. No nemyslím si, že som chlapčenská alebo že sa vo mne prejavuje niečo mužské. Nepotrebujem mašľu do vlasov, aby som bola ženou. Som príťažlivá pre svojho manžela a to stačí.
Platí to aj v intímnej oblasti?
Intimita či vzťah nie je len o spálni. Myslím, že sme si našli aj v tejto oblasti svoju cestu. Viem si predstaviť, že akýkoľvek iný chlap by nemusel mať záujem, ale môj muž je hrdina. Naše manželstvo je vzácnosťou.
Keď ste začali riešiť svoje zdravie, mali ste ešte malé deti. Hovorili ste s nimi o tom?
Nie úplne konkrétne. Vedeli však, že rakovina je v rodine a častokrát prináša aj smrť. Vysvetľovali sme im to tak, že chodím k lekárom preto, aby som rakovinu nedostala a mohla tu byť pre ne.
Dokonca jedna z dcér sa pýtala, či aj ona pôjde na operáciu. Povedala som, že uvidíme, čo povie genetika, ešte bola malá na to, aby sa takto rozhodovala. Určite odporučím dcéram, aby na genetické vyšetrenie šli, ale to sa rieši až od 18 rokov.
Ste v kontakte s komunitou žien, ktoré prišli o prsia?
Na začiatku som bola asi dvakrát na stretnutí podpornej skupiny Amazoniek (združenie žien, ktoré postihla rakovina prsníka, pozn. red.). Bolo to príjemné, ale nik tam nebol ako preventívny pacient.
Povedala som si, že už bolo dosť rakoviny. Nechcela som chodiť medzi onkologické pacientky ani sa v tej téme vŕtať. Nie som typ, ktorý povie: „Ahoj, som Petra, nemám prsia.“ Ak však má niekto záujem, nehanbím sa o tom otvorene rozprávať.
