Začiatkom marca prišla z Islandu nečakaná správa. Ostrov v severnom Atlantiku zvažuje obnovenie rokovaní o vstupe do Európskej únie. Vláda v Reykjavíku 6. marca podľa agentúry ČTK rozhodla o usporiadaní referenda. V ňom občania nebudú hlasovať o členstve, ale o tom, či sa majú znovu otvoriť prístupové rokovania, prerušené v roku 2013.
Hlasovanie je podľa agentúry AP naplánované na 29. augusta, pričom ešte predtým musí návrh schváliť parlament. Island sa tak vracia na úplný začiatok procesu. Aj v prípade súhlasu verejnosti by nasledovali roky rozhovorov a až potom by mohlo prísť na rad rozhodovanie o samotnom vstupe.
Island má strategickú polohu medzi Európou a USA, nemá vlastnú armádu a jeho bezpečnosť stojí na členstve v Severoatlantickej aliancii (NATO) a dohode s USA z roku 1951. Práve tento kontext podľa bývalého ministra zahraničných vecí a európskych záležitosti SR Miroslava Wlachovského vysvetľuje aktuálny posun.
„Vnímam to ako pragmatické, realistické rozhodnutie vzhľadom na meniace sa medzinárodné prostredie pod tlakom ruských neoimperiálnych ambícií i Trumpovho „záujme“ o Grónsko,“ hovorí Wlachovský pre Téma.21. Island tak podľa neho reaguje na tlak veľmocí a potrebu posilniť svoju bezpečnostnú aj politickú pozíciu.
Ide o miesto pri rozhodovaní
Nejde však o radikálny obrat. Island je dlhodobo súčasťou Európskeho hospodárskeho priestoru, čo znamená, že preberá pravidlá jednotného trhu bez toho, aby mal priamy vplyv na ich tvorbu. Aj preto sa v islandskej debate opakovane objavuje argument, ktorý Wlachovský formuluje: „Mnohí argumentujú, že by bolo pre Islanďanov prirodzené, praktické a užitočné mať okrem zdieľania pravidiel aj slovo pri ich prerokovávaní a vytváraní.“
Referendum tak nie je len otázkou bezpečnosti, ale aj otázkou politickej participácie a reálneho vplyvu na pravidlá, ktoré krajina už dnes prijíma.
Krok Islandu má zároveň pre EÚ širší význam. V čase, keď sa v niektorých členských štátoch vedú diskusie o oslabovaní integračných väzieb, ide podľa Wlachovského o opačnú náladu: „Islandské referendum je jednoznačným signálom o rastúcej váhe Únie ako riešení tlakov na európske krajiny.“
Wlachovský zároveň upozorňuje na posun v severských spoločnostiach: „Nordické krajiny sa dlhé roky radili skôr k tým skeptickejším k miere európskej integrácie, ale dnes patria k tým, ktorým záleží na úspechu európskeho projektu.“ Podľa neho ide o pragmatickú odpoveď na vonkajšie tlaky, pričom tieto krajiny majú zároveň silnú vnútornú zhodu o svojich záujmoch a hodnotách.
Z pohľadu prínosov by prípadné členstvo Islandu posilnilo aj samotnú Úniu. „Výhodou vstupu Islandu do EÚ by nepochybne bola jej väčšia váha v zápase o podobu Arktídy, využitie arktických ciest a Islandu ako bázy,“ upozorňuje Wlachovský.
Know-how pre obnoviteľné zdroje
Island by zároveň priniesol unikátne skúsenosti s využívaním obnoviteľných zdrojov energie, najmä geotermálnej a vodnej energie, ktoré pokrývajú drvivú väčšinu jeho domácej spotreby. Pre samotný Island by členstvo znamenalo väčšiu stabilitu v čase kríz a silnejšie postavenie na medzinárodnej scéne. „To, že vďaka EÚ bojujeme v inej váhovej kategórii nie je fráza, ale faktický opis skutočnosti,“ dodáva.
Napriek týmto argumentom však zostávajú zásadné citlivé oblasti, ktoré už v minulosti rokovania zastavili. „Najcitlivejšou témou pre Islanďanov je a bude pri tejto debate rybolov,“ pripomína Wlachovský. Rovnako dôležitá je otázka suverenity, keďže Island získal nezávislosť až v roku 1944, ako aj ochrana domáceho poľnohospodárstva.
Island tak dnes nerobí rozhodnutie o vstupe do Európskej únie. Rozhoduje len o tom, či sa k tejto možnosti v meniacom sa geopolitickom prostredí vôbec vráti – a to je rozhodnutie, ktoré môže mať širší európsky význam.
