V minulom roku v štátnom rozpočte chýbali zhruba dve miliardy eur príjmov oproti tomu, čo sa vláda chystala vybrať. Zjavne preto, že svoje očakávania vysoko nadsadila a občania ich spolu s podnikateľmi nedokázali naplniť. Kde nič nie je, ani čert neberie, trefne konštatuje jedno slovenské príslovie.
Šetria ľudia, nie štát
Na rozdiel od štátu občania dokážu šetriť, odoprieť si časť bežnej spotreby alebo aj trocha luxusu. Šetriť začali aj firmy. Pri nich však ide skôr o odkladanie investícií na neskôr, čo sa prejavuje v menšom raste biznisu, slabších inováciách a nižšej konkurencieschopnosti.
Odráža sa to následne v poklese tržieb obchodníkov, slabšom hospodárskom raste, nižšom výbere dane z pridanej hodnoty (DPH), spotrebných daní z benzínu a nafty, transakčnej dane či dane zo zisku firiem.
Slovensko bolo vlani jednou z mála krajín Európskej únie, kde sa predaje v obchodoch nezvyšovali, dokonca ani v e-shopoch. To je oblasť, ktorá prudko rastie kdekoľvek na svete okrem krajín v kríze. Ľudia majú hlboko do vrecka, a tak maloobchod klesá na Slovensku už druhý rok, čo je dôsledkom zle nastavenej konsolidácie vlády Roberta Fica.
Ňou sa snaží zachraňovať štátne financie na úkor obyvateľov, pričom sama veselo rozhadzuje. Navyše, nevyberá dôsledne dane, keď umožňuje vyhýbať sa ich plateniu cez rôzne výnimky a nastrčené firmy.
Plaťte viac
V roku 2026 vláda opäť prichádza so sériou zmien, ktoré občanov zabolia a budú stáť ďalšie peniaze. Zvyšujú sa napríklad zdravotné odvody pre zamestnancov aj živnostníkov o jedno percento, sociálne odvody sa počítajú z vyššieho daňového základu.
Doteraz napríklad živnostník platil minimálne odvody 344,27 eura mesačne, po novom sa to zvyšuje na 425,03 eura, teda takmer o štvrtinu. Sociálne odvody budú platiť aj živnostníci, ktorí podnikajú popri zamestnaní, aj keď zarobia len malé sumy. To mnohých prinútilo zrušiť živnosť a nechať sa vyplácať načierno alebo jednoducho prestať poskytovať služby.
Zamestnávatelia majú od januára vyššie náklady pri práceneschopnosti. Zamestnancom teraz budú musieť platiť „péenku“ nie prvých 10, ale 14 dní, Sociálna poisťovňa to preberie až od 15. dňa. Zaviedli sa dve nové daňové sadzby pre dobre zarábajúcich – v najvyššej sa im príjem zdaní až 35 percentami. Spolu s odvodmi im to vezme viac ako tretinu z hrubej mzdy.
Klesá preto motivácia vzdelaných ľudí zostať na Slovensku. Keď si svoj čistý príjem porovnajú s tým, čo by im po zdanení ostalo napríklad v Česku, sú často v mínuse o tisíce eur ročne.
Veľkým firmám sa v tomto roku zvýšila minimálna daň, zmeny v zákone o DPH znevýhodnili odpisovanie firemných áut, ktoré zamestnanci používajú aj na súkromné účely, čo sú takmer všetky. Stúpla daň z poistenia, zdanenie potravín s vyšším obsahom cukru a soli, pribudla nová daň z ťažby piesku a štrku.
Nútený odchod
Keď sa to všetko spočíta, na Slovensku opäť klesla konkurencieschopnosť firiem, ich motivácia podnikať, schopnosť vyrábať za zaujímavé ceny a presadiť sa v medzinárodnom obchode.
Za posledné roky veľa firiem zo Slovenska odišlo. Najmä pre zlý stav podnikateľského prostredia, ktoré sa veľmi často mení a zmeny sú zväčša nepríjemné.
Slovensko sa stalo unikátom v nezávideniahodnej disciplíne – expanzii firiem do zahraničia. Neposúvajú však svoje podnikanie za hranice preto, že by im už bol slovenský trh malý. Dôvodom ich odchodu do Česka, Rakúska či Maďarska je, že na Slovensku už nevidia budúcnosť.
Svetové ekonomické rebríčky krajine nekompromisne nastavujú zrkadlo, keď ukazujú, že sa prepadla na ich dno nielen v inovatívnosti, ale napríklad aj v kvalite podnikateľského prostredia. Postavenie na podobných priečkach ako Ghana, Mongolsko alebo Nigéria naozaj nie je hodné bývalého stredoeurópskeho tigra zo začiatku storočia.
Ak sa za vyše dva roky, ktoré už od volieb uplynuli, nepodarilo vláde presvedčiť lídrov ekonomiky, že sú na Slovensku žiadaní a majú tu svoje miesto, v jej nastavení nie je niečo v poriadku. Úlohou politikov je motivovať, povzbudzovať a inšpirovať spoločenské a ekonomické elity, podnikateľov a firmy, aby tu zostali a robili krajinu lepšou a úspešnejšou, a nie im sťažovať život.
Len vtedy môžu byť občania na svoju krajinu hrdí a ochotní podstúpiť aj obete a uťahovať si opasky. Zdá sa, že tomu, ako vládnuť, spravovať a vážiť si svoju krajinu, sa na Slovensku musíme ešte veľa učiť.
