Dobrý deň, dnes máme v štúdiu Bernda Posselta, hovorcu Sudetonemeckého krajinského združenia. Srdečne Vás vítam.
Ďakujem.
Tento rok sa Sudetonemecký deň koná po prvýkrát v histórii v Českej republike. Prichádzate ako hostia alebo ako ľudia, ktorí sa vlastne len vracajú domov?
Prichádzame ako ľudia, ktorí milujú túto krajinu, pretože tu sú naše korene a pretože sme tu veľmi, veľmi často. Od pádu komunizmu väčšina Sudetských Nemcov, vrátane ich neskôr narodených potomkov vrátane mňa, prichádza do tejto krajiny veľmi pravidelne. Bol som tu už odvtedy mnohokrát, viac ako tisíckrát tu v Českej republike. Je už veľmi málo ľudí, ktorí sa naozaj v Sudetách narodili, ktorí tu budú na stretnutí prítomní. Museli by už predsa mať viac ako 80 rokov.
Prečo je toto každoročné stretnutie pre sudetských Nemcov také dôležité? Veď predsa žijú už vyše 80 rokov v novej vlasti.
Jednoducho povedané, milujeme túto krajinu. Napríklad ako dieťa som chodieval s rodičmi k železnej opone v Hornom Rakúsku alebo v Dolnom Bavorsku alebo Hornom Falcku. A potom dospelí ukázali za hranicu a povedali: „Tam ďalej je ten nádherný raj, z ktorého pochádzame.“ Tam sa vy možno nikdy nedostanete. Teraz sem už, vďaka Bohu, niekoľko desaťročí pravidelne chodíme. A aj naši mladí sú už tiež medzičasom úzko spojení s touto krajinou. Milujeme to tu. Nechceme od tejto krajiny nič. Nechceme nič naspäť. Ale chceme sem chodiť pravidelne. Dokonca aj Václav Havel vtedy, hneď po svojom zvolení za prezidenta povedal, že sme srdečne vítaní, keď chceme navštíviť hroby našich predkov a spoznať nových priateľov. A to aj robíme.
Hovoríte, že nechcete nič dostať späť. Lenže niektorí Česi, najmä v pohraničných oblastiach, sa však obávajú že pôvodní obyvatelia a ich potomkovia by si mohli nárokovať ich domy, továrne a pozemky, ktoré dnes už mnoho rokov patria iným. Je to realistické? Vyskytli sa prípady, keď to niekto žiadal späť?
Môžem Vám celkom úprimne povedať, že väčšina našich ľudí, čo mi rozprávajú… Aj ja a moji priatelia, chodíme pravidelne na miesta, odkiaľ pochádzame. Ale nikdy som nezažil, že by si nejaký Čech myslel, že mu chceme niečo vziať, čo je jeho. V prvých rokoch po páde Železnej opony, sa to ešte objavovalo, tie obavy. Ale väčšina Čechov už predsa pozná Nemcov, ktorí predtým žili v ich dedine alebo v ich meste. A objavuje sa pritom toľko nádherných príbehov. Napríklad jedna stará pani z Dolného Bavorska, ktorá pôvodom pochádzala z Českej Lípy. Stále sa stavala proti mojej politike zmierenia, pretože počas vyhnania zažila hrozné veci. Úžasná žena, ale mala v sebe zatrpknutosť, pocit krivdy. A teraz je tu jeden historik, pán Cidlina, ktorý v Česku robí skvelú prácu pre zmierenie. Tento český historik ju navštívil v Dolnom Bavorsku, dáma má, ako som povedal, 98 rokov a spolu s dámou, ktorá teraz býva v dome, ktorý kedysi bol jej domovom, ju navštívili a priniesla jej jablká z jej bývalej záhrady. Tá stará pani sa rozplakala a povedala: „Teraz môžem… zomrieť v pokoji“ a je teraz už za zmierenie. A mohol by som vám povedať tisíce takýchto príbehov.
Je zaujímavé, že Česi v prihraničných oblastiach majú teraz menej strachu, oveľa menej strachu ako Česi v regiónoch, ktoré boli vždy české. Je to jednoducho tak preto, že väčšina z nich pozná svojich sudetských Nemcov.
Dobre, ale nehovorte mi, že v Nemecku nie sú ľudia, ktorí by sa radi zadarmo dostali k domčeku v nejakej českej turistickej oblasti, kde by mohli tráviť víkendy. Ceny sú často už úplne rovnaké, ako aj za hranicami v Nemecku. Vnímate to, že niektorí ľudia sa toho úprimne boja?
Nie, tomu vôbec nerozumiem.
Čo by ste im povedali?
Pripadá mi to úplne absurdné. Navyše, po 35 rokoch od pádu železnej opony už každý vie, že to je len úplná ilúzia. A považujem za zaujímavé, že u nás v krajanskom združení sú aktívni ľudia, ktorí majú citové puto s Českom, ktorí chcú pestovať kultúru, ktorí však zároveň chcú aj dokumentovať minulosť, tú krivdu a nacionalizmus na oboch stranách, to chcú určite zdokumentovať. Taktiež politicky premýšľajú o budúcnosti, ako by mohla vyzerať zjednotená Európa, ako by mohla fungovať cezhraničná spolupráca. Ale ľudia, ktorí majú len materiálne záujmy, takmer nikdy nie sú v našom združení. Tí o krajinu nemajú záujem. Existujú ľudia, ktorí majú citové puto k svojmu statku alebo svojmu regiónu, je to najmä pri staršej generácii, čo je pochopiteľné. Ale tí, ktorí na tom naozaj chcú len zarobiť peniaze, pretože teraz hovoríte o cenách domov a hodnotách domov, tak takíto ľudia u nás nie sú aktívni, u nás sú v skutočnosti skôr idealisti a menej tí, ktorí chcú len zarobiť peniaze.
Je to teda tak, že s tým majú problémy politici na oboch stranách?
Nie, politici nemajú s tým žiadne problémy, ja sám som politicky aktívny už viac ako 50 rokov. Nenazývam týchto ľudí politikmi, existujú ale bohužiaľ, agitátori alebo populisti alebo extrémisti, ktorí využívajú pocity a obavy ľudí na oboch stranách na svoje populistické účely. Pozrite sa na českého ministra zahraničných vecí pána Macinku napríklad, ktorý otvoril túto tému v tej chvíli, keď jeho strana klesla v preferenciách pod 4 %. Komunisti majú len 1%, na to sa často zabúda. Stále robia hrozný hluk, ale majú len 1%. A preto jednoducho hovorím, že nás používajú jednoducho na svoje demagogické účely, tak ako to bolo už niekoľkokrát doteraz. Mimochodom, v posledných voľbách to chvalabohu vôbec nebolo témou kampane, ale teraz to robia, pretože, na jeseň tu máme opäť voľby do Senátu a tiež komunálne voľby a oni zrejme dúfajú, že z toho vyťažia. Sú to len chladnokrvné výpočty, nie skutočné obavy. Ľudia majú určité obavy, ktoré aj chápem, ale celé sa to zneužíva.
Dobre, vráťme sa k Sudetonemeckému dňu v Brne. Prečo to doteraz v Českej republike nebolo možné usporiadať? To je dnes prvýkrát v Česku.
Vždy to bolo možné. Veď každoročne organizujeme mnoho veľkých podujatí v tejto krajine, každý rok v Brne chodíme na Pochod za zmierenie, to už trvá 10 alebo 12 rokov. V mojom regióne, odkiaľ pochádza moja rodina, v Jizerských horách, chodíme od roku 1990 každoročne na púť do Hejnice, čo je významné pútnické miesto zasvätené Matke Božej. Ako dieťa som vyrastal v Nemecku so soškou Matky Božej z Hejnice pri mojej detskej posteli. Jeden z mojich synovcov tam bol pokrstený. Pravidelne organizujeme aj konferencie. Mali sme ich v Českých Budějoviciach, v Plzni, všade sme robili konferencie. Komunita Ackermann sa tiež pravidelne stretáva aj v Brne. Sudetonemecká rada v Mariánskych Lázňach. Takže pre nás sú podujatia v tejto krajine úplne normálne. Ale Sudetonemecký deň je tu prvý raz. Prvý raz je preto… Môžem Vám porozprávať príbeh, prečo to tak je. Bol tu jeden môj dobrý priateľ, ktorým bol veľvyslanec František Černý. Bol vyslancom v Berlíne. Jiří Gruša bol vtedy stále veľvyslancom v Bonne. František Černý bol veľvyslancom v Berlíne, mal sa zorganizovať presťahovanie ambasády z Bonnu do Berlína. A on vtedy povedal, že je za to, aby bol Sudetonemecký deň v Českej republike. To bol jeho nápad. V 90. rokoch, tak dávno to už bolo. Vtedajší premiér Klaus ho vtedy ostro kritizoval, že to povedal. Ale táto myšlienka odvtedy existuje. A povedali sme si, že vtedy pôjdeme nie do Brna, ale do Českej republiky a usporiadame tam Sudetonemecký deň, keď nás niekto pozve. A minulý rok sme mali Sudetonemecký deň v Regensburgu. Ako vždy v posledných rokoch, aj teraz prišiel český minister Bek ktorý tam predniesol prejav. Ako vždy, prišli stovky Čechov ako hostia. Tak to teraz býva v Bavorsku. Prídu nás navštíviť. Dokonca aj súkromné osoby, ktoré sa len chcú prísť pozrieť. A vtedy tam boli aj ľudia z Meeting Brno, je to občianska iniciatíva, ktorá pochádza z Brna, ktorá zorganizovala tento pochod, alebo túto púť, ako sa to dnes vďaka Bohu nazýva. A tiež tam bola skupina okolo čestného občana mesta Brno, Milana Uhdeho, s ktorým sa od roku 1982 priatelím, je to človek, ktorý stratil 18 členov rodiny počas holokaustu. Napriek tomu bol vždy iniciátorom zmierenia. A títo ľudia minulý rok prišli do Regensburgu, vyšli na pódium a pozvali nás. A bol som veľmi zvedavý, lebo mi to povedali iba krátko predtým, že to chcú urobiť, čakal som, ako to ako naši ľudia prijmú. Myslel som si, že niektorí pozitívne, niektorí k tomu budú možno kritickí. Ale ľudia vstali a niekoľko minút tlieskali. Vtedy som vedel, že teraz sa to udeje.
Dobre, ale Brno bolo vždy mestom v ktorom žili Nemci, Česi a Židia. Počas vojny dochádzalo k veľkému prenasledovaniu a mučeniu, ako aj vraždeniu zo strany nacistov a ich miestnych podporovateľov, najmä etnických Nemcov. A po vojne zase prenasledovanie, vyháňanie a zabíjanie Nemcov zo strany Čechov. Skutočnosť, že sa stretnutie koná v Brne, mnohí považujú za zvlášť citlivé alebo dokonca za provokáciu. Aký je váš názor na to?
Pripadá mi to úplne absurdné. V Brne som veľmi často. Podľa môjho názoru je Brno najeurópskejšie a najviac multikultúrne mesto, aké si možno predstaviť. Už v roku 1905 sa tu uzavrelo Moravské vyrovnanie medzi Čechmi a Nemcami na moravskej zemi. Je to doteraz najlepší model vyrovnania medzi národnosťami a menšinami. Brno sa vždy vyznačovalo zvlášť tolerantným duchom. Preto ma ani vôbec neprekvapilo, keď bezprostredne po páde železnej opony tu vzniklo multikultúrne mládežnícke hnutie okolo Ondřeja Lišku zo Strany zelených, ktorý sa neskôr stal aj ministrom školstva. Bol prvým, kto založil medzikultúrnu mládežnícku organizáciu. Potom prišiel na rad náš priateľ Jaroslav Ostrčilík, ktorý následne navrhol mestskému zastupiteľstvu, aby schválilo vyhlásenie o zmierení. Mestské zastupiteľstvo o tom potom rozhodlo v roku 2015. Drvivou väčšinou. Proti tomu boli len komunisti. Odvtedy sa koná každoročný pochod zmierenia, ktorý sa teraz už nazýva púť zmierenia, čo si myslím, že je veľmi dobré. Bol som tam prvýkrát, na pozvanie vtedajšieho primátora Petra Vokřála a vtedajšieho biskupa Vojtěcha Cikrleho, bol som na prvej z týchto oficiálnych zmierovacích pútí alebo vtedy ešte pochodov zmierenia, ktoré boli protestom proti brnianskemu pochodu smrti. Pre mňa je Brno vlastne logicky najlepšie miesto. Trochu sme diskutovali aj o iných mestách, či by to zvládli, Brno bolo jednoducho najrýchlejšie. Je to zaujímavé, teraz je ešte aj v Chebe bývalý primátor Jalovec, ktorý už ohlásil, že chce založiť občiansku iniciatívu. Budúci rok plánujeme Sudetonemecký deň v Norimbergu a on navrhuje, či by sme to nechceli urobiť v Chebe. Aby som bol úplne úprimný, pokladám to jednoducho za celkom logické, že je to teraz v Brne.
Willy Brandt raz povedal pri znovu zjednotení Nemecka že čo k sebe patrí, to spolu k sebe prirastie. A keď sa sudetskí Nemci stretnú v Českej republike tak nejde o zmierenie, ale spolu zrastá to, čo k sebe patrí. Je o tom jeden naozaj vtipný príbeh. Máme víťazov kultúrnych cien, ktoré počas Sudetonemeckého dňa vyznamenávame. Je medzi nimi napríklad aj jeden Francúz, francúzsky spisovateľ. O tejto krajine nevedel absolútne nič, mal však nemeckých starých rodičov. Bola to náhoda, nemalo to nič spoločné s jeho pôvodom, ale študoval v Prahe. A tu vojde do hostinca a zrazu si uvedomí, že to jedlo tam chutí presne ako od jeho starej mamy. A potom skúmal, objavil, že jeho starí rodičia boli sudetskí Nemci a teraz napísal prvý významný francúzsky román o imaginárnej, multikultúrnej sudetonemeckej dedine.
Áno, ale vždy sa nájdu ľudia, ktorí považujú takéto aktivity za prilievanie oleja do ohňa. Tí, ktorí sú už zmierení, už zmierenie nepotrebujú. A tí, ktorí s tým majú vždy problémy, budú mať ešte väčšie problémy. Čo teda očakávate, že týmto dosiahnete?
Vôbec nejde o zmierenie, ide nám o to, aby nastal duch zmierenia. To je rozdiel. Zmierenie prebieha už desaťročia a veľmi úspešne. Treba tiež povedať, že zmierenie nikdy nie je úplne dokončené. Je to ako manželstvo, nemôžeš raz povedať svojej žene „áno“ a potom povedať, povedal som Ti „áno“ a teraz si rob, čo si chceš. Ale také manželstvo alebo láska sa musia obnovovať znova a znova. A preto je zmierenie cestou, je to trvalý proces. Ale hlavným cieľom nie je len zmierenie, zmierenie je základ, zmierenie je to spojivo. Kde sa majú sudetskí Nemci stretnúť, ak nie v krajine svojich predkov?
Čo zisťujem, najmä u našich mladých ľudí a rovnako medzi českými mladými? Českí mladí sa čoraz viac zaujímajú o nemeckú minulosť svojho miesta, kde žijú. Ich rodičia mohli prísť odinakiaľ, alebo ich starí rodičia. Ale oni sa tam už narodili, v týchto miestach. Jedna mladá žena mi povedala, že chce, aby jej dieťa vyrástlo na krásnom mieste, ale tak, že aj pozná jeho príbeh. A to sú Česi. A potom je veľa ľudí z mojej generácie, ktorí sa narodili jedenásť alebo desať rokov po vyhnaní. Ja som sa narodil v roku 1956, v roku 1946 nás vyhnali ako väčšinu sudetských Nemcov. A u nás to bolo tak, že sme sa chceli v Nemecku určite zaradiť medzi ostatných. A neboli sme naozaj prijatí. Odkiaľ pochádzate, čo tu chcete? Počul som to v škole často. Ale teraz medzičasom, pre generácia po nás a tú ďalšiu po nej je samozrejmé, že sú v Nemecku a že sem patria. Ale majú ešte niečo špeciálne, a to je ich česká alebo moravská rodinná história. A oni to jednoducho chcú, a to je naša myšlienka, spájať mladých Čechov, ktorí chcú poznať históriu svojich miest a mladých potomkov sudetských Nemcov, ktorí hľadajú príbehy a históriu svojich predkov. Pretože len takto sa dá vytvoriť živá Európa a nie ak sa niekto zabarikáduje v nejakom imaginárnom národnom štáte.
Často hovoríte, že sudetskí Nemci a Česi sú si kultúrne bližší ako napríklad s Nemcami zo severného Nemecka a že by chceli byť mostom medzi oboma národmi. Prečo práve toto vaše stretnutie v Brne spúšťa v časti českej spoločnosti stále strach?
No, ja práve vnímam opak, musím znova povedať. Zažívame nepredstaviteľnú vlnu solidarity. Po protestoch komunistov a nacionalistov s ktorými sme počítali. Na to sú nacionalisti a komunisti, aby štvali ľudí proti sebe a politicky z toho profitovali. Ale masívna väčšina prodemokratických politikov je na našej strane. Dokonca aj niektorí vládni politici sa teraz postavili na našu stranu. Prezident Českej republiky sa postavil na našu stranu. Väčšina Senátu vrátane predsedu Senátu sa postavila na našu stranu. Pražský arcibiskup, ktorého poznám už desaťročia ktorý nás vždy skvele podporuje sa postavil na našu stranu. Celá Česká biskupská konferencia, Terezínska iniciatíva popredného židovského predstaviteľa, môjho starého priateľa Tomáša Krausa sa postavila na našu stranu. prednesie aj prejav Sudetonemeckom dni. Takže máme vlnu solidarity, s ktorou som úprimne povedané, vôbec nepočítal. Treba napríklad povedať, že ODS bývala k nám v minulosti zdržanlivá. Vždy boli priateľskí a tolerantní, ale zdržanliví. Dnes je ODS skutočne naším partnerom, ktorý nás naozaj nesmierne podporuje. Takže v tomto smere musím povedať, že som prekvapený, ale nie nacionalistami a komunistami, oni len plnia svoju úlohu.
Dobre. Je česká spoločnosť teraz schopná oddeliť nacizmus od osudu státisícov Nemcov, vysídlených po vojne?
Miliónov, boli to tri milióny, nie stovky tisícov. Ale samozrejme, že sú schopní rozlišovať medzi tým. Často som bol v Lidiciach, položil som tam vence, prednášal prejavy. Často som chodil do Terezína. Aj teraz Sudetonemecký deň začíname pripomienkou obetí holokaustu na železničnej stanici, odkiaľ Židov previezli do Osvienčimu a Terezína. A dokončíme naše podujatie v pondelok pred veliteľstvom gestapa v Kounicových kolejích tu v Brne, kde nacisti hrozne zúrili. Je to tak celkom vedome naplánované, je to alfa a omega Sudetonemeckého dňa to však pre nás nie je nič nové, robíme to takto už desaťročia. Ja som už pred 27 rokmi v českom televíznom programe Naostro poprosil český národ o odpustenie sudetonemeckého podielu na zločinoch spáchaných nacistami. A treba povedať, že ja sám som sa samozrejme narodil až po nacistickej ére. Pre mňa je to však samozrejmé. Nie som na vine, tomu čo sa dialo, ale mám zodpovednosť. A čo mi na nacionalistoch príde zvláštne, ak to tak môžem povedať, oni hovoria, že už treba nechať minulosť na pokoji ale potom hovoria stále len o minulosti.
Ako Česi reagovali na tieto Vaše slová? Stretli ste sa osobne s ľuďmi, ktorí vám za to poďakovali?
Bolo ich veľmi veľa. Je to tak už mnoho rokov.
Alebo na druhej strane s takými, čo povedali, neveríme Vám?
Po celé desaťročia je väčšina ľudí veľmi pozitívna. Chodím sem každý mesiac aj tri-štyrikrát. A keď idem niekde do hostinca alebo chodím po uliciach, nikdy som ešte nepočul na seba negatívne slovo. Dobre, neviem čítať myšlienky, ale väčšina ľudí sa správa veľmi, veľmi priateľsky. A čo sa týka Sudetonemeckého dňa, je to zaujímavé. V týchto dňoch dostávame záplavu e-mailov a správ na sociálnych sieťach. To je veľmi zaujímavé. Malo to tri fázy. Pred touto rozpravou o našej akcii v parlamente boli tie správy masovo negatívne mali takmer všetky rovnaké znenie. Takže tam sa zrejme niečo koordinovalo. Bolo tam vidieť nejaký model. Potom druhá fáza bola približne 50 na 50 okolo tej parlamentnej diskusie. Ale odkedy nacionalisti proti nám tak ostro argumentujú a útočia na nás, sú tie správy z dvoch tretín pozitívne a zo strany autorov veľmi odlišne sformulované. Píšu nám „prosím, ospravedlňujeme sa za našich politikov“. To je zaujímavý vývoj.
Zaujímavé. V čom podľa Vášho názoru Česi najčastejšie nesprávne chápu sudetských Nemcov? A v čom dlho nerozumeli sudetskí Nemci Čechom alebo im stále nerozumejú?
Ja by som povedal, že máme neuveriteľne veľa spoločného. Napríklad poviem jedlo. Takmer každého mladšieho človeka, ktorého sa pýtam, prečo sa pripojil k nášmu z druženiu, hovorí, že „kvôli lievancom od mojej babky“. Takto to u nás chodí. A na druhej strane, samozrejme, existuje veľa predsudkov z čias železnej opony. Sovietsky zväz vždy hovoril – prosím, vyhnali ste Sudetských Nemcov, ale my vás teraz budeme chrániť pred ich pomstou. To bola metóda komunistov a Sovietskeho zväzu. A to má samozrejme stále vplyv na určitú časť populácie. A u nás sa zasa hovorilo, a to bola vlastne pozitívna emócia, že keď ten komunizmus raz skončí, všetko sa vyrieši samo od seba. A po tých Havlových slovách sme získali tú ilúziu od Havla, mnohí sudetskí Nemci si mysleli, takže vtedy, keď niekto išiel na nejaké podujatie stačilo len povedať slovo Václav Havel pred Sudetskými Nemcami a už prišiel potlesk človek už ani nemusel ďalej nič iné hovoriť. Mnohí politici ho však nenasledovali a veci sa nevyriešili len tak automaticky. Sudetskí Nemci možno očakávali priveľa po páde železnej opony, očakávali príliš veľa a príliš skoro, podcenili, ako dlho to bude trvať, kým sa komunistická propaganda a starý nacionalizmus, ktorý využívali a uchovávali, ako dlho to ešte bude pôsobiť. Ale medzičasom musím povedať, že sa ľudia už predsa len veľmi intenzívne spoznali. Proces nikdy nekončí, pokračuje ďalej. A ako sa kedysi stále hovorievalo, áno, vzťahy medzi Nemeckom a Poľskom, tam to funguje ľahšie a s Čechmi, to je ťažké. Dnes je to tak, že nemecko-české zmierenie je predovšetkým najmä prostredníctvom práce Sudetonemeckého združenia, ako napokon verejne vyhlásil aj prezident Pavel, najmä prostredníctvom práce Sudetonemeckého združenia, je oveľa ďalej ako medzi Nemcami a Poliakmi. A dlho sme boli označovaní za negatívny príklad. A keď sa nad tým zamyslím, už pred 10 rokmi boli iniciátori Meetingu Brno so mnou účastníkmi Meeting Rimini, to je veľké kresťanské stretnutie mládeže v Taliansku, kde sme boli spolu na pódiu a predstavili nás tam ako pozitívny príklad. Tu sa toho tak veľa zmenilo, vďaka Bohu.
A ešte jedna osobná otázka, možno na záver. Veríte, že sa dožijete toho, že stretnutie sudetských Nemcov v nejakom českom meste už nebude politickou témou? Čo by sa muselo stať, aby si obe strany mohli spomínať na minulosť bez strachu a bez horkosti?
Bola by škoda, ak by to už nebola politická téma. Mala by to však byť pozitívna politická téma. Moja predstava je, aby väčšina Čechov a sudetských Nemcov, ale aj väčšina Nemcov by vytvorila niečo ako antinacionalistickú internacionálu.
Mohlo by to byť možno príkladom pre ostatné regióny?
Áno, už teraz to tak je. Ak si uvedomíme, že na celom svete dochádza k narastajúcemu vysídľovaniu. Nikdy nebolo na svete toľko vysídľovania ako v tomto okamihu. Nikdy nebolo toľko nenávisti, vojny a nacionalizmu. My sme teraz už desaťročia pozitívnym príkladom, ale ešte to nie je dosť pevné, ešte to nie je definitívne, musíme na tom ďalej pracovať. Ale ta práca je veľmi zábavná, pretože prebieha vo forme stretnutí, kultúry, priateľstiev. A poviem vám celkom úprimne, kvôli demonštrantom sa vôbec nerozčuľujem pretože k demokracii patrí sloboda zhromažďovania a komunisti by mali byť radi, že proti nám môžu demonštrovať. Keď ešte oni vládli, nikto nesmel demonštrovať, inak ho poslali do väzenia.
Takže im prajete, aby tiež mali túto slobodu?
Sloboda je slobodou zmýšľať inak. Dokonca si myslím, že toto je citát od Rosy Luxemburgovej. Ale neviem isto.
Dobre, ďakujem veľmi pekne. To bol Bernd Posselt. Dovidenia.
