V cukrovare firmy Považský cukor v Trenčianskej Teplej sa končí posledná sezóna spracovania cukrovej repy. Keď sa z nej vyrobí cukor, závod, ktorý ho vyrábal 80- až 100-tisíc ton ročne a pokrýval polovicu slovenskej spotreby, sa premení na distribučné centrum svojej nemeckej matky Nordzucker pre strednú a východnú Európu.
Fabrika, ktorá pri Trenčíne funguje 125 rokov, prepustí zhruba 90 ľudí. „Naše výrobné náklady boli vysoké a nevedeli sme konkurovať cukru z Poľska alebo Česka,“ hovorí predseda predstavenstva Michal Abelovič v tlačovej správe. Vysvetľuje, že hlavným dôvodom je klimatická zmena, ktorá priniesla v posledných rokoch množstvo patogénov a chorôb.
„Klesali aj výnosy bieleho cukru na hektár. Klimatické zmeny posúvajú pásmo pestovania cukrovej repy na sever Európy, vysvetľuje Abelovič a dopĺňa, že Nordzucker si ponecháva cukrovary na severe Nemecka, v Dánsku, na juhu Švédska a Fínska, v Litve i v Poľsku. Tie sa nachádzajú v ideálnom pásme. Dokonca aj v chladnom Fínsku teplo zlepšuje výnosy cukrovej repy.
Slovensko, inak tradičný región z hľadiska pestovania cukrovej repy, sa tak v zmenených klimatických podmienkach ocitá príliš južne. Neplatí to však len pre Slovensko. V Európe od vlaňajška skončilo už päť cukrovarov vrátane českého v Hrušovanoch nad Jevišovkou na južnej Morave. Ten patrí rakúskej skupine Agrana, ktorá prevádzkuje ďalší český cukrovar v Opave a tiež posledný funkčný slovenský cukrovar v Seredi.
Špičková úroda
Argumenty o nekvalitnej cukrovej repe sa nepáčia pestovateľom. Výkonný riaditeľ Zväzu pestovateľov cukrovej repy Slovenska (ZPCRS) Peter Závodský hovorí, že nekvalitou bol poznačený iba výnimočne suchý rok 2024, ktorý spomína aj M. Abelovič.
Ten však bol náročný aj v Nemecku. V minulom roku však mala slovenská repa opäť špičkovú cukornatosť aj rekordne vysokú úrodu, hovorí Závodský. Pestovateľov preto prekvapilo, že rokovania s cukrovarom o zmluve na rok 2026 sa ťahali od leta až do decembra.
Ich zástupca spomína: „Stále sme nerozumeli, prečo my nemôžeme dostať 30 eur/tonu rovnako, ako pestovatelia od sesterského cukrovaru v Poľsku… Nedali nám ani konkrétnu ponuku, len odložili rokovania a potom sme sa deň pred stretnutím z médií dozvedeli, že cukrovar končí.“
Podozrieva Nordzucker, že bol dávno rozhodnutý, že toto riešenie nevzniklo tento rok, ale dávno predtým. Dôvod konca Považského cukrovaru vidia pestovatelia v zastavení investícií do slovenskej fabriky v posledných rokoch, keď Nemci uprednostnili závody vo vlastnej krajine, či vo Švédsku.
Šéf ZPCRS vysvetľuje, že neskoré oznámenie stopnutia výroby postavilo farmárov na poslednú chvíľu pred dilemu, čo vlastne na jar zasiať. „Je to nešťastné, že sme sa nestihli pripraviť na náhradu, veď za 6 týždňov sa začína osev polí,“ hovorí Závodský.
Časť pestovateľov zrejme začne pestovať pre konkurenčný cukrovar v Seredi, ten však nemá takú kapacitu, aby spracoval celý objem úrody. Vyvážať cukrovú repu do zahraničia je drahé, práve preto sa cukrovary budujú v blízkosti pestovateľských regiónov. Na Slovensku sa táto plodina posunula aj na sever, začala sa pestovať na Liptove, v Turci či Rajci.
Tomu je teraz koniec. Považský cukrovar doteraz spracovával ročne surovinu zo zhruba 9 700 hektárov, po jeho zatvorení klesne sebestačnosť Slovenska v produkcii cukru na úroveň 50 %. Cukor za približne o 50 mil. € bude treba každý rok doviezť zo zahraničia, na čo bude treba 3200 kamiónov, vypočítal zväz.
Štátne sľuby
Reakcie firmy Nordzucker na výčitky farmárov sme sa nedočkali, Abelovič napriek prísľubu na otázky Témy 21 odmietol odpovedať. Podľa neho sa dostatočne vyjadrili v tlačovej správe a informácie nebudú dopĺňať.
Hrozba prudkého prepadu pestovania cukrovej repy na Slovensku a tým aj koniec sebestačnosti v produkcii cukru však prebudili ministra pôdohospodárstva Richarda Takáča (Smer-SSD). Po stretnutí s vedením Považského cukru ohlásil, že „si dá vypracovať ekonomickú analýzu spoločnosti a v prípade, že čísla budú vychádzať, štát možno príde s ponukou na odkúpenie cukrovaru“.
Dovtedy, kým si to štát zanalyzuje, bude mať aj ďalšiu úlohu. Považský cukor vlani dočerpal značné prostriedky na rozvoj z eurofondov. V prvom projekte získal dotáciu 680-tisíc eur na modernizáciu lisovania vysladených rezkov, technológií prania a čistenia repy a nákup vysokozdvižných vozíkov. Ďalších stotisíc eur smerovalo do modernizácie osvetlenia v halách.
Oba projekty mali ako podmienku 5-ročné udržanie výroby, takže firma bude musieť po jej zastavení dotácie vrátiť. Distribúcia dovážaného cukru totiž podmienku spracovania slovenských surovín určite nespĺňa. Abelovič nechcel odpovedať ani na otázku, prečo žiadali o eurofondy na rozvoj neperspektívnej továrne a či ich vrátia.
Sladké tajomstvo
Spotreba cukru v modernom svete príliš nerastie. Na Slovensku dosahovala okolo roku 1990 zhruba 40 kilogramov na osobu ročne. Do roku 2000 klesla na 25 kg, neskôr postupne stúpala na 30 až 33 kg. V Českej republike je tradične o niečo vyššia.
Zvyšuje ju najmä spotreba sladených nealkoholických i alkoholických nápojov. Cukor sa však v mnohých výrobkoch často nahrádza izoglukózou vyrábanou z kukurice, prípadne chemickými sladidlami. Práve preto je na trhu prebytok cukru, cena klesá a cukrovary krachujú.
Na Slovensku sa štát usiluje spotrebu cukru znižovať aj novými daňami na nezdravé potraviny, ktoré vláda Roberta Fica zaviedla na sirupy, džemy, sladené nápoje a sladkosti. Bolo by veľkým paradoxom, ak by práve vláda, potenciálne vlastnou produkciou v cukrovare, podporovala neresť, ktorú sama zdaňuje.
Pokles spotreby cukru v Európe a jeho lacný dovoz z iných kontinentov vytlačili z trhu už množstvo cukrovarov. K tomu pribudli klimatické zmeny, ktoré prakticky zlikvidovali pestovanie cukrovej repy na juhu Európy.
Prežiť sa darí prakticky len veľkým cukrovarom s výrobou aspoň 200-tisíc ton ročne. Najväčší český cukrovar firmy Tereos TTD v Dobrovici vyrobí 275-tisíc ton cukru, sesterský závod v Českom Meziříčí ďalších 100-tisíc ton za rok. Spoločnosť, ktorá patrí francúzskemu družstvu Tereos, mala pôvodne až 15 cukrovarov, ostatné však za posledných 30 rokov zatvorila.
Obete konsolidácie
Tlak konkurencie logicky prináša takéto kroky a ťažko sa im ubrániť. Udržiavať výrobu štátnymi dotáciami a cez ňu podporovať pestovanie cukrovej repy na Slovensku vyzerá možno ako dobrý nápad z hľadiska sebestačnosti. Na druhej strane to však vyzerá skôr ako populistický prísľub. Efektívnejšie by bolo zabezpečiť sa strategickými zásobami cukru, podobne ako to štát robí v prípade iných potravín.
Namiesto míňania štátnych peňazí na dotácie by sa mal štát zamyslieť, ako zlepšiť podnikateľské prostredie. Držať krok s konkurenciou sa nedarí nielen cukrovarom. Priemysel v posledných rokoch pre vládnu konsolidáciu chradne, škrtí investície a znižuje zamestnanosť.
Priemyselná produkcia na Slovensku vlani klesla o vyše tri percentá, najviac sa prepadla v decembri o 8,5 percenta, čo bol najvýraznejší pokles za posledné štyri roky, informoval Štatistický úrad SR. Potravinárstvo pritom bolo jedným z mála rastúcich odvetví s celoročným zvýšením tržieb o 4 percentá. V tomto roku zrejme aj to zamieri nadol.
