Drobnej Eve ostali z násilného vzťahu dve deti a panický strach z mužov. Prvé mesiace po úteku z domu nevedela spať. Jej miestom istoty je miniizbička v azylovom dome. Tomu však hrozí zatvorenie – prevádzka takýchto zariadení je krehká a finančne náročná, pre štát zrejme nie sú prioritou.
Minulý rok podľa údajov portálu zastavmenasilie.sk zažilo násilie od svojho partnera 140 000 slovenských žien, v Českej republike ich za rovnaký čas bolo 321 000. Na Slovensku aj v Česku takto ubližujú každej piatej žene.
Počet žien nahlasujúcich násilie sa každoročne zvyšuje. Pre tie, ktoré sa odhodlajú od násilníka odísť, je často jediným riešením azylový dom.
Na Slovensku podľa údajov združenia Áno pre život existuje 29 zariadení núdzového bývania, väčšinou ich prevádzkujú neziskové organizácie. Podľa Inštitútu pre výskum práce a rodiny, ktorý monitoruje dostupnosť služieb pre ženy zažívajúce násilie, by na Slovensku bolo potrebných minimálne 54 takýchto zariadení, nové nepribúdajú.
Existujúce kapacity sú preplnené, všetky zariadenia majú nekonečný poradovník. Iba na miesto v azylovom dome Gianny Berettovej Mollovej v Rajci čaká 50 žien s rôznymi príbehmi, za ktorými nie je len násilie. Tých 25, ktoré v ňom žijú, však nevie, či domov prežije.
Zatvoriť dvere za tým, čo bolo
Eva (mená respondentiek sú kvôli ich ochrane zmenené) sa s bývalým partnerom zoznámila po odchode z detského domova, kde vyrastala. Vo vzťahu zažila manipuláciu, šikanovanie, bitky v rizikovom tehotenstve, ponižovanie aj apatický postoj polície.
Útek plánovala viackrát, brzdila ju túžba mať rodinu pre seba a svoje deti. Odísť sa jej podarilo vďaka neziskovej organizácii Úsmev ako dar, na zbalenie mala jednu noc.
Do Rajca prišla pred necelými dvoma rokmi – ona aj jej dvaja synovia, škôlkari, boli v tom čase psychicky na dne. Strach, že príde o deti, ju zväzoval až do rozsudku o ich zverení do jej starostlivosti. Očný kontakt s mužmi ešte stále nezvláda, neverí im. Sníva už len o jednom – mať bývanie, prácu a dobre vychovať synov: „Aby nikdy nemuseli zažiť to, čo ja.“
Z trosky sebavedomá žena
Do spoločnej obývačky azylového domu prichádza počas našej návštevy usmiata Alena, očividne vyrovnaná so životom. Má čerstvo pridelený sociálny byt. „Nechcite vedieť, ako som vyzerala, keď som sem prišla,“ hovorí. Osobitne si cení pevný vzťah so synom, ktorý si tu vybudovali, keď doma na to nemala síl. Ani ona sa veľmi nechce vracať k tomu, čo zažila: „Strašné to bolo.“
Ako hovorí Katarína Verešová, riaditeľka azylového domu, domáce násilie je dnes sofistikovanejšie. Ubúda viditeľných modrín, pribúda psychického násilia. Akýkoľvek jeho druh však ženu podľa Verešovej poznačí: „Pri niektorých vidíme hneď, z akého prostredia prichádzajú. Nemajú žiadnu sebahodnotu. V patologickom prostredí stále počúvajú: „Si neschopná, si primitívna, nikdy to nedokážeš.“
Pre zdeptanú ženu je najťažšie rozhodnúť sa odísť. Motivujú ju deti, aj keď má strach, ako a z čoho prežije, aké to bude. Zažívala ho aj Alena: „Bolo to však najlepšie rozhodnutie v živote.“
Podstatné je podľa Kataríny Verešovej postaviť prichádzajúcu znovu na nohy: „Ukazujeme jej, že je plnohodnotnou ľudskou bytosťou, učíme ju objavovať svoju vnútornú silu.“ Azylový dom ponúka bezplatnú psychologickú, právnu a sociálnu pomoc.
Ale aj priestor na vzdelávanie vo finančnej a mediálnej gramotnosti, práci na počítači, či v komunikácii s úradmi, od rozvoja rodičovských zručností až po bezpečnosť, správne stravovacie návyky, filiálnu terapiu či ergoterapiu. Nie je to teda len bezpečné zázemie, ale aj priestor na formovanie osobnosti – pomoc, ktorú klientky rady využívajú naplno.
Mnohým ženám chýbajú základné zručnosti pre život, odráža sa na nich patológia pôvodnej rodiny. Alena si z domu pamätá nezáujem a chlad. Eva sa na seba díva kriticky: „Keď som sem prišla, nerozmýšľala som rozumne. Tu mi dali ciele. Zmenilo to moje správanie aj správanie mojich detí.“
Nielen Eva si ponúkané možnosti cení –– vie, že inde by za ne musela platiť, a na to nemá. V tomto azylovom dome sú všetky služby pre ženy v balíku starostlivosti zadarmo, čo podľa nej nie je samozrejmosťou: „Bola som už aj v štátnom azylovom dome… bolo to neporovnateľné s tým, čo je tu.“
Ako (ne)prežiť
Azylový dom v Rajci za 27 rokov pomohol takmer 500 ubytovaným. Tie, čo boli v centre aspoň šesť mesiacov, zvládli reštart na výbornú. Prevádzka takýchto domov nie je žiadny biznis – povinný symbolický príspevok žien na chod domu pokrýva len zhruba 10% nákladov, zvyšok potrebný na mzdy zamestnancov a financovanie prevádzky domu musia azylové domovy získať od súkromných darcov, donorov, nadácií či samosprávy.
A tiež od štátu formou grantov. Väčšina z nich je však podľa Verešovej zameraná na materiálne a prevádzkovo-technické výdavky. Pritom bez zaplatenia miezd sociálnych pracovníkov sa pobytové zariadenie azylového domu nedá udržať. Granty na to poskytuje Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR ako jedno z mála.
Spôsob financovania cez granty je právne neistý, azylový dom sa ku grantu nemusí dostať aj pre malú byrokratickú chybu. Presne to sa stalo aj domu združenia Áno pre život v Rajci.
„V žiadosti o grant nám omylom chýbal platný QR kód, nik z ministerstva nás nepožiadal o doplnenie. Takýto prístup sme ešte nezažili,“ tvrdí Katarína Verešová. Mrzí ju, že im ministerstvo nedalo vedieť ani o druhom kole výzvy, kde sa delili nerozdelené financie.
Náklady na prevádzku dosiahli vlani takmer 300-tisíc eur, príspevky a dotácia tvoria 90% ich zdrojov. Nad vodou ich drží podpora Žilinského samosprávneho kraja, rozbehli zbierku, oslovujú firmy a podnikateľov.
Zbierka im zatiaľ priniesla necelých 20 000 eur, na prevádzku to zatiaľ nestačí. Ak dom nebudú vládať uživiť, nedôjde ani na plánovanú rekonštrukciu, vďaka ktorej by mohli prijať viac žien do lepších podmienok.
Ministerstvo situáciu potvrdilo, na otázku, ako chcú zabezpečiť prežitie azylového domu, však len odporučilo podať si žiadosť o dotáciu na rok 2026. Na tento rok plánovalo uvoľniť pre dvanásť tzv. bezpečných ženských domov 1 440 000 eur, azylový dom v Rajci medzi ne napriek dlhodobej pomoci ženám nepatrí.
Eva stojí opretá o dvere svojej maličkej izbičky, kde má celý svet. Netuší, čo sa s ňou a jej dvoma synmi stane, ak azylový dom zatvoria: „Pre deti je veľmi zlé znovu meniť miesto, školu, zázemie, kamarátov. Aj pre mňa.“ Domov nemá, vlastné bývanie tiež nie.
V situácii, keď je azylových domov zúfalo málo, nerovnaký meter a nespoľahlivosť podpory štát nijako nectí. Doplácajú na to najslabší – ženy a deti.
