Ak by ste otvorili náhodnú stránku knihy, ktorá patrí do sekcie dark romance, odhalili by ste napríklad odsek, v ktorom sa hlavná hrdinka prebúdza spútaná v temnej pivnici. V tejto scéne vchádza do miestnosti vysoký a záhadný muž.
Hlavná hrdinka ho pozná z titulkov novín – je to hľadaný zločinec a venuje jej slová: „Pozri, k čomu si ma dohnala.“ Autor diela opíše jeho zamatový hlas plný surového chladu aj temný pohľad v očiach a následne moment, keď hlavnú hrdinku chytí a pobozká.
Podľa tohtoročného výskumu začínajú s čítaním takýchto kníh tínedžerky už vo veku 15 až 17 rokov, no výnimkou nie sú ani trinásťročné čitateľky. Prečo ich priťahuje práve tento temný knižný fenomén? Vytvára čítanie o násilí, manipulácii a kontrole nezdravé predstavy o skutočných vzťahoch? A môže mať čítanie takýchto diel počas dospievania aj pozitívne účinky?
Aj s týmito otázkami sme sa obrátili na psychologičku Mgr. Denisu Skalošovú, PhD.
Ako odborníčka so zameraním na pedagogickú, poradenskú a školskú psychológiu pôsobila na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde päť rokov zastávala aj funkciu prodekanky pre rozvoj a zabezpečovanie kvality. Vo svojej odbornej práci sa venuje prepájaniu psychológie s oblasťou vzdelávania, rozvoja, manažmentu a líderstva.
V súčasnosti pôsobí v Národnom inštitúte vzdelávania a mládeže (NIVaM), kde sa venuje strategickému riadeniu a implementácii systémových zmien vo vzdelávaní, vrátane kurikulárnej reformy.
Prečo mladé čitateľky v období dospievania priťahujú práve príbehy, v ktorých sa romantický vzťah spája s násilím, manipuláciou, mocou či kontrolujúcim správaním partnera? Čo im môže takýto typ literatúry ponúkať?
Z vývinového hľadiska je dospievanie obdobím intenzívneho formovania identity, skúmania vlastných hraníc a budovania autonómie. Mladí ľudia preto prirodzene vyhľadávajú nové a intenzívne emocionálne zážitky, čo vývinová psychológia spája aj so zvýšenou citlivosťou na odmenu a vzrušenie v tomto období.
Myslím si, že práve dark romance môže dospievajúcim v tomto kontexte ponúkať niečo veľmi zaujímavé – možnosť prežívať nebezpečenstvo, neistotu, vášeň či stratu kontroly bez toho, aby museli znášať ich reálne dôsledky.
V psychológii poznáme dokonca aj fenomén tzv. benígneho masochizmu – schopnosť nachádzať potešenie v pôvodne nepríjemných emóciách, napríklad v strachu či smútku, ak ich prežívame v bezpečnom kontexte. Práve preto nás priťahujú horory, tragédie či emocionálne vypäté príbehy.
Zaujímavé sú aj rodové rozdiely, ktoré naznačujete. Výskumy potvrdzujú, že dievčatá čítajú romantickú literatúru častejšie než chlapci. Štúdie navyše ukázali aj to, že ženy častejšie uvádzajú pôžitok zo smutných umeleckých zážitkov. Na druhej strane, metaanalýza 150 štúdií už pred takmer tromi desaťročiami zistila, že muži jednoznačne podstupujú viac rizika.
Otvára sa preto zaujímavá hypotéza, či môže byť pre časť dievčat fikcia prirodzenejším priestorom na emocionálne experimentovanie bez reálneho ohrozenia. Priama súvislosť s dark romance sa však podľa mojich informácií zatiaľ nepreukázala.
Podstatné je, že literárna fantázia nemusí vôbec vypovedať o tom, aký vzťah chceme prežívať v skutočnosti. Umožňuje nám skúmať aj to, čo by sme v realite nikdy nechceli zažiť.
Môže opakované čítanie príbehov, v ktorých sa toxické vzorce normalizujú, ovplyvniť predstavy dospievajúcich o skutočnom partnerskom vzťahu?
Áno, môže. Ale nefunguje to tak jednoducho, že si niekto prečíta desať kníh o toxických vzťahoch a následne začne toxické správanie považovať za normálne.
Naše predstavy o vzťahoch sa vytvárajú postupne. Ovplyvňuje ich raná vzťahová väzba, rodina, osobné skúsenosti, rovesníci, ale aj kultúra či médiá. V psychológii hovoríme o vzťahových schémach a scenároch – teda ustálených predstavách o tom, ako sa prejavuje láska, čo možno očakávať od partnera a aké správanie je prijateľné.
Príbehy do týchto predstáv vstupujú. Existuje aj metaanalýza, ktorá napríklad potvrdila, že zdieľané príbehy môžu ovplyvňovať presvedčenia a postoje ľudí, hoci priemerné účinky nie sú veľmi veľké. Nešlo však opäť konkrétne o dark romance.
Problém môže vzniknúť, ak príbehy opakovane spájajú žiarlivosť s láskou, kontrolu so starostlivosťou či agresivitu s vášňou. Dôležitý je pritom osobný kontext. Inak takýto príbeh číta dievča, ktoré pozná bezpečné a rešpektujúce vzťahy a inak dievča, pre ktoré je ponižovanie či kontrola bežnou súčasťou blízkych vzťahov.
Preto by som namiesto označovania kníh za nevhodné zdôraznila potrebu sebapoznania, literárnej a vzťahovej gramotnosti. Problém nie je v tom, že sa stretneme s nezdravým modelom vzťahu, ale v tom, ak ho nedokážeme ako nezdravý rozpoznať.
Prečo mladé čitateľky priťahuje vzorec dominantného, emocionálne nedostupného muža, ktorého napokon zmení láska hlavnej hrdinky?
Tento motív je oveľa starší než dark romance. Poznáme ho z rozprávok, mýtov aj klasickej literatúry. Je to príbeh o premene človeka prostredníctvom lásky.
Psychologicky v ňom vidím tri zaujímavé momenty. Prvým je potreba výnimočnosti – predstava, že práve ja dokážem niekoho pochopiť, zachrániť alebo zmeniť. Druhým je príťažlivosť kontrastu. Muž, ktorý je voči celému svetu tvrdý a neprístupný, sa zrazu pred jedinou ženou stáva zraniteľným.
A potom je tu ešte jeden paradox. Hrdinka sa navonok ocitá vo vzťahu s dominantným mužom, ale príbeh pripisuje obrovskú moc práve jej. Ona je totiž tou, ktorá dokáže zmeniť jeho správanie, niekedy dokonca celý život.
Riziko nastáva, ak sa tento literárny motív zmení na reálne presvedčenie, že láska znamená vydržať ubližovanie s nádejou, že sa partner raz zmení. Človek tak môže postupne prevziať zodpovednosť za správanie niekoho iného.
Láska môže byť motiváciou k zmene, ale nie je jej zárukou. A už vôbec by nemala byť dôvodom, prečo zostávať vo vzťahu, v ktorom nám niekto ubližuje.
Nie sú extrémne prejavy lásky, posadnutosť či veľkolepé gestá rizikové tým, že vytvárajú nerealistické očakávania od partnera?
Tu sa dostávame k jednému z najzaujímavejších paradoxov žánru. To, čo v príbehu pôsobí mimoriadne romanticky, môže byť v skutočnom živote vyčerpávajúce až ohrozujúce.
Romantické príbehy často pracujú s intenzitou. Čím väčšia žiarlivosť, čím dramatickejšie gesto či väčšia obeta, tým väčší dôkaz lásky. Lenže intenzita emócií nevypovedá o kvalite vzťahu. Posadnutosť nie je dôkazom intimity, žiarlivosť dôkazom oddanosti a kontrola prejavom starostlivosti.
Samozrejme, vášeň ani veľké gestá nie sú samy osebe nezdravé. Podstatné je, čo sa za nimi ukrýva. Ide o prejav náklonnosti alebo spôsob, ako si druhého zaviazať? Rešpektuje partner moje hranice aj vtedy, keď jeho city neopätujem?
Veľmi problematické je aj romantizovanie vzťahovej neistoty. Striedanie odmietania s intenzívnou náklonnosťou môže pripomínať mechanizmus nepravidelného posilňovania, pri ktorom sa človek až návykovo opakovane usiluje získať späť príjemný zážitok s partnerom.
Dôležité je uvedomiť si, že zdravý vzťah nemusí byť menej vášnivý. Nemal by však vyžadovať, aby sme trpeli, zažívali neistotu alebo museli dokazovať svoju hodnotu.
Môže mať čítanie dark romance aj pozitívny rozmer? Môže pomáhať skúmať vlastné hranice a tabuizované témy?
Rozhodne by som pozitívny potenciál takejto literatúry nevylučovala. Literatúra nám umožňuje skúmať ľudské prežívanie aj v jeho temných či spoločensky neprijateľných podobách. A to je napokon jednou z jej najväčších hodnôt.
Mladý človek si prostredníctvom príbehu môže klásť otázky, ktoré si zatiaľ netrúfa položiť priamo. Čo ma priťahuje? Čoho sa, naopak, obávam? Kde sú moje hranice? Prečo niekomu odpúšťam správanie, ktoré by som u iného neakceptovala?
Zo psychologického hľadiska je zaujímavý aj mechanizmus identifikácie s postavou a prijímania perspektívy druhého človeka. Jedna z novších metaanalýz zistila malé, ale štatisticky významné pozitívne účinky čítania fikcie na vybrané sociálno-kognitívne schopnosti, najmä empatiu a porozumenie mentálnym stavom druhých.
Čitatelia navyše nemusia so správaním postáv súhlasiť. Môžu ho skúmať, kritizovať či odmietať. Samozrejme, záleží na veku, skúsenostiach, citlivosti aj schopnosti kritickej reflexie.
Dark romance by som preto nevnímala automaticky ako problém. Môže byť aj príležitosťou hovoriť o vzťahoch, sexualite, moci, súhlase či hraniciach – teda o témach, ku ktorým sa v školách aj rodinách nedostávame bežne.
Môže mať dark romance terapeutický rozmer? Dokáže takáto fikcia pomáhať pri spracovaní strachu alebo traumy?
V psychológii poznáme biblioterapiu – cielené využívanie literatúry na podporu psychického zdravia alebo terapeutického procesu. Pracuje napríklad so spomínaným mechanizmom identifikácie s postavou, pomenovaním prežívania, získavaním novej perspektívy či hľadaním nových riešení náročných situácií.
Existujú presvedčivé dôkazy o tom, že biblioterapeutické intervencie môžu zmierňovať príznaky depresie a úzkosti, pričom niektoré výsledky sa ukázali aj pri depresii dospievajúcich. Išlo však o štruktúrované terapeutické materiály, nie o dark romance.
Takže je možné, že knižný príbeh niekomu pomôže pomenovať traumatizujúcu skúsenosť alebo získať od nej odstup. Neodporúčam však zamieňať si silný emocionálny zážitok s terapeutickým účinkom.
Spracovanie traumy totiž neznamená iba opakované vystavovanie sa nepríjemným emóciám. Dôležitá je ich regulácia, pocit bezpečia a postupná integrácia skúsenosti. Kniha môže niekomu pomôcť, ale iného zahltiť, vyvolať nepríjemné spomienky alebo prehĺbiť psychickú nepohodu.
Preto by som dark romance určite neoznačovala za bezpečný spôsob spracovania traumy, najmä u dospievajúcich. Môže mať osobný význam, ale nenahrádza odbornú pomoc.
Čo by ste poradili rodičovi, ktorý zistí, že jeho dospievajúce dieťa číta dark romance?
V prvom rade by som mu odporučila, aby sa nezľakol samotného žánru. To, že dievča číta príbehy o násilných či manipulujúcich partneroch, ešte nič nevypovedá o tom, aké vzťahy chce samo prežívať. A už vôbec to automaticky neznamená psychologický problém.
Určite by som uprednostnila rozhovor pred zákazom. Nie však rozhovor začínajúci otázkou: „Prečo čítaš takéto hrozné veci?“ Skôr by ma zaujímalo, čo dcéru na príbehu oslovilo, ktorá postava ju zaujala a čo jej naopak prekážalo. A možno by som to vnímala aj ako príležitosť opýtať sa aj na niečo zaujímavejšie: „Myslíš si, že by sa ti takýto muž páčil aj v skutočnosti? Prečo?“
Takéto otázky môžu rozvíjať schopnosť premýšľať o vzťahoch, rozpoznávať hranice a odlišovať fikciu od reality. Zároveň otvárajú priestor témam, o ktorých sa s rodičmi často hovorí ťažko. Samozrejme, záleží aj na veku a konkrétnom obsahu knihy. Niektoré tituly obsahujú explicitné sexuálne násilie a rodičia majú zodpovednosť za nastavovanie hraníc primeraných veku.
Najdôležitejšie je však niečo iné. Ak chceme, aby mladý človek dokázal rozpoznať nebezpečný vzťah, nestačí mu niečo zakázať. Potrebuje zažívať rešpekt, bezpečie a dôveru. Najlepšou ochranou pred toxickým vzťahom nie je nevedomosť o jeho existencii, ale schopnosť rozpoznať ho a vedieť, že si zaslúžim niečo iné.
Podľa čoho môže dospievajúca čitateľka rozpoznať rozdiel medzi napätím v literárnom príbehu a nezdravým správaním v skutočnom živote?
Začala by som jednoduchou otázkou: „Ako by som sa cítila, keby sa ku mne takto niekto správal naozaj?“
V knihe môže byť príťažlivé, keď hrdina všetko riskuje, nedokáže sa ovládať alebo je ochotný urobiť čokoľvek, aby získal ženu, po ktorej túži. V skutočnom živote je však dôležité, či pri partnerovi môžem byť sama sebou, či sa nemusím báť jeho reakcií a či rešpektuje moje rozhodnutia.

Jedným z najlepších ukazovateľov kvality vzťahu je to, ako partner reaguje na naše „nie“. Na odmietnutie, nesúhlas alebo potrebu vlastného priestoru. Láska totiž nedáva nikomu právo kontrolovať náš telefón, priateľstvá či rozhodnutia.
A odporučila by som ešte jedno malé cvičenie. Skúste si pri čítaní odmyslieť, že je hlavný hrdina príťažlivý, charizmatický a že nám príbeh neustále vysvetľuje, ako veľmi hrdinku miluje. Pozrite sa iba na jeho konkrétne správanie. Považovali by ste ho stále za romantické?
V literatúre nám totiž autor umožňuje vidieť postavám do hláv, poznať ich úmysly a veriť, že sa všetko dobre skončí. V realite máme predovšetkým správanie človeka a jeho dôsledky na náš život – vrátane obrazu o sebe, ktorý môže nezdravý vzťah na roky pokriviť.
Dobrý vzťah nespoznáme podľa intenzity emócií, ktoré v nás niekto vyvoláva, ale podľa toho, ako sa v ňom dlhodobo cítime. Ak musíme neustále bojovať o rešpekt, bezpečie alebo vlastnú hodnotu, nie je to dôkaz veľkej lásky, práve naopak. Je to signál, že vo vzťahu niečo nie je v poriadku.











