Vyše päťsto školám ste pomohli zriadiť triedne knižnice. Prečo sa zameriavate na školy?
Viktória: Zameriavame sa na dospelých, ktorí sú v kontakte s deťmi a vedia ich v čítaní posunúť, teda na rodičov, ale aj na učiteľov či knihovníkov. S učiteľmi spolupracujeme, lebo sme si uvedomili, že keď deti prichádzajú do škôl, mení sa kontext, v ktorom dovtedy čítali, a funkcia čítania.
Kým prišli do školy, čítanie bolo vzťahovou záležitosťou, dieťa pri ňom zažívalo pocit blízkosti s rodičmi. Večer čítanie slúžilo na reguláciu a upokojenie. V škole sa stala z čítania zo dňa na deň vec, ktorá je hodnotená, v ktorej ide o výkon a splnenie zadania.
Deťom sa teda v škole prepíše zážitok, ktorý majú spojený s čítaním?
Viktória: Áno, ak prichádzajú z rodiny, v ktorej sa čítalo, ale je mnoho rodín, kde knihy chýbajú. Deti sa potom s čítaním zoznamujú až v škole ako s povinnosťou, spojenou s vypĺňaním pracovných listov či odovzdávaním čitateľského denníka. Čítanie nepoznajú ako niečo, čím si možno príjemne vyplniť voľný čas.
Snažíme sa však podporiť každého, kto chce deťom vytvárať zážitok z čítania. V Rakúsku sme videli, že to môžu byť i tréneri futbalu. Jeden z nich na začiatku tréningu čítal deťom nahlas. V ďalšom klube si deti aj tréner vytiahli vlastné knihy a 15 minút si čítali.
Na začiatok je teda kľúčové, aby boli knihy pre deti doslova na dosah?
Viktória: Na dosah musia mať knihy atraktívne pre nich ako čitateľov, ktorí sa nachádzajú v nejakej fáze čítania. Učiteľ musí svojich čitateľov poznať. Mal by poznať ich záujmy a čitateľskú úroveň. Niekto je nováčik a ešte si netrúfne na knihu plnú textu bez ilustrácií, iný už číta plnotextové knihy.
Výber kníh musí byť pestrý a treba počítať s tým, že preferencie detí sa menia. Klasický príbeh Danky a Janky či rozprávka o Gevenduche môžu niekoho zaujať a možno rozosmiať, ale nebudú baviť každého.
Daniela: Pracujeme aj s kníhkupcami a tí sú v kníhkupectvách svedkami rozhovorov, v ktorých sa rodič čuduje, prečo už dieťa nechce knihu zo série, ktorú čítalo. Je to v poriadku, rovnako ako to, že dieťa knihu nedočíta. Vtedy potrebujeme učiteľov a čítajúcich dospelých, ktorí dieťaťu povedia, že to nie je chyba, že treba vydržať a určite nájde knihu, ktorá ho zaujme. Takto funguje objavovanie čitateľstva.
Znie to finančne náročne, mať v knižnici atraktívne knihy pre čitateľov, ktorých preferencie sa menia.
Daniela: Neraz vidíme, že sa pri tvorbe knižnice myslí v prvom rade na dizajn, kupujú sa police a koberce. Prostredie je dôležité, no my povzbudzujeme ľudí, ktorí chcú podporovať čítanie, aby mysleli prioritne na knihy. V triede stačí akákoľvek polička, v ktorej budú knihy voľne dostupné. Dôležité je zaplniť ju knihami, ktoré deti môžu čítať s radosťou.
Možnosti sú rôzne. Na základnej škole v Modre sa napríklad učiteľky spojili s miestnou knižnicou. Deti urobili zbierku na knihy, my sme ich knižnici pomohli vybrať a knihovníčky ich počas školského roka prinášali deťom do tried.
Stále však hovoríme o iniciatíve jednotlivcov a nie systémovej podpore knižníc. Podľa údajov ministerstva školstva zhruba polovica z asi tritisíc základných a stredných škôl nemá žiadnu knižnicu.
Viktória: A z tej druhej polovice len asi tretina požičiava knihy deťom domov. Knihy sú v školských knižniciach zamknuté v miestnosti či v skrini na chodbe a len učiteľky z nich občas vezmú knihy na hodinu. Smutné je, že podľa dát z roku 2024 len dvadsať knižníc splnilo odporúčania ministerstva školstva, aby boli otvorené pre deti aspoň 25 hodín týždenne. Zvyšné boli otvorené len hodinu či dve za týždeň. Len pár knižníc splnilo ďalšie odporúčania a malo aj tichú zónu na čítanie, výskumnú zónu na prácu na počítačoch či výučbovú zónu s miestom na sedenie pre celú triedu.
Ako sa knižniciam darí obnovovať knihy?
Viktória: To sa dlhodobo nedeje nielen v školských, ale ani v mestských a obecných knižniciach. Len asi desať percent knižníc je podľa štúdie o efektivite knižnícekonomicky aktívnych, teda nakupuje nové knihy. Sú to najmä knižnice v krajských mestách. Pre školské knižnice kedysi ministerstvo školstva vyhlasovalo výzvy na elektronizáciu a revitalizáciu, ale to sa už roky nedeje.
Ktoré krajiny by mohli slúžiť ako inšpirácia?
Viktória: Vo Švédsku reagovali na pokles čitateľských schopností detí tým, že uzákonili právo každého žiaka na plne vybavenú školskú knižnicu, ktorú dotuje vláda. Zriaďovanie knižníc dotuje aj Dánsko, Nórsko, Fínsko či Holandsko.
V Poľsku či v Nemecku majú program čitateľských balíčkov. V rámci federálneho programu Lesestart (Úvod do čítania) 1-2-3 dostávajú deti v Nemecku u pediatra svoj prvý čitateľský balíček. Poľská vláda prijala obrovský Národný program rozvoja čítania 2.0 a na roky 2021 až 2025 vyčlenila vyše 250 miliónov eur na nákup kníh do verejných, školských, pedagogických a predškolských knižníc. Súčasťou programu je projekt Malá knižka – veľký človek, v rámci ktorého dostane dieťa balíček kníh po narodení, ďalší po dovŕšení jedného roka a ďalší ako predškolák.
To je zaujímavý projekt.
Viktória: Posledné výsledky PISA testov, ktoré potvrdili prepad v čitateľskej gramotnosti detí, priviedli aj nás k tomu, že zvažujeme zameranie na menšie deti. V Martine spúšťame program Bookstart, v ktorom rodič, ktorý si príde na matriku po rodný list, dostane zároveň prvú knižku pre dieťa. Chceme podporiť rodičov v čítaní si s deťmi, pretože kľúčové je to, ako dieťa vníma čítanie, keď prichádza do školy.
Daniela: Vidíme tiež, že v rodinách sa deti už v predškolskom veku dostávajú k tabletom a mobilným telefónom, ktoré nahrádzajú čítanie s rodičmi. Niekedy si rodičia povedia, že dieťa predsa pozerá vzdelávacie videá. Tie môžu byť zaujímavé, no nerozvíjajú detskú fantáziu ani slovnú zásobu tak ako knihy. Keď dieťa vyrastá v prostredí kníh, číta ich s rodičmi a pýta sa na slová, ktorým nerozumie, prichádza do školy s väčšou slovnou zásobou a komplexnejším poznaním sveta.
Vráťme sa ešte do škôl. Ak má trieda knižnicu s pútavými knihami, ako učitelia s deťmi pracujú?
Viktória: Čítanie nemá byť zdrojom stresu či hodnotenia. Knihy sa používajú tak ako doma – na upokojenie a pre radosť. Keď deti dopíšu písomku skôr, môžu si zobrať knihu a čítať si tam, kde im je to pohodlné. Ak učiteľka na prvom stupni vidí, že deti sa ráno ešte nezobudili, môže im nahlas čítať a naladiť ich tým na vyučovanie. V prípade, že učiteľ zastupuje, nechá deti čítať. Niektorí učitelia hodinu začínajú tak, že si s deťmi 10 až 15 minút čítajú.
Daniela: Pomohli sme zriadiť vyše 1 500 triednych knižníc a od učiteľov zbierame dáta. Až 90 percent učiteľov pozoruje, že deti sa z čítania viac tešia, o knihách sa viac rozprávajú a odporúčajú si ich navzájom. Deti si uvedomujú, že si pri knihe vedia oddýchnuť. Vyše 80 percent učiteľov povedalo, že po knihách siahajú aj slabší čitatelia.
Spomenuli ste, že i rodičia, ktorí vedú deti k čítaniu, zvádzajú nerovný súboj s technológiami. Čo by ste im poradili?
Viktória: Doma mám silných čitateľov, ale nekonečné scrollovanie videí je silný súper. Zaviedla som u nás spoločné čítanie. Večer si sadneme a pár minút si spolu čítame. Na začiatku som musela variť kakao a lákať ich kockami čokolády, ale zvykli sme si a teraz je to príjemná chvíľa na uvoľnenie po celodennom strese.
Na slovenských základných školách sa rozbieha kurikulárna reforma, uvoľňujú sa ruky učiteľom pri práci s deťmi. Očakávate, že zmeny podporia aj vzťah detí k čítaniu?
Viktória: Tešíme sa z tejto reformy, lebo vyslovene hovorí, že čítanie má byť pre deti aj zážitkom. Otázka je, ako sa zámery skutočne prenesú do tried. Učitelia musia chápať, čo to znamená, keď je čítanie zážitkom. V Krajine čitateľov sa im snažíme pomôcť, no často hovoria, že na to v škole nie je čas. Obsahu je stále veľa, ale radosť z čítania nie je niečo, čo má byť len doplnkom, keď nám zostane čas. Je to ten najdôležitejší základ, ktorý v deťoch vybuduje lásku k čítaniu na celý život.
