Asi celkom nechápala moju veselosť, čo chápem.
„Máš v tom umývadle čosi prilepené. Priesvitné hrčky. Chcela som ho umyť aj som to šúchala, ale nešlo to.“
Nevedela som sa prestať smiať. Znovu sa mi pred očami vynoril náš lord Hamilton (teda náš šiesty v poradí), keď dostal chuť odliať si niečo zo živice. To on „vyrobil“ nový povrch umývadla v kúpeľni.
Aby bolo jasné: dávam deťom šancu experimentovať v rámci (ne)možností. Aj za cenu, že to bude mať kostrbatý priebeh a výsledok. Lepšia škola totiž nie je.
Nebolo to inak ani pri tomto Šimonovom pokuse: až počas procesu prišiel na mnohé detaily.
Napríklad na to, že si zabudol prečítať návod do konca a zistiť, čo tá živica počas chemických reakcií v procese výroby urobí a ako rýchlo stvrdne. Dnes však už vie všeličo. Nielen to, že zvyšná živica sa neleje do umývadla.
Dokonca sa prišiel priznať, že sa všetko… ehm… nepodarilo a má to nejaké dôsledky. Ostala som pokojná. Nebol krik ani hnev pre to doživotne zasiahnuté umývadlo.
„Kašli na umývadlo. Kde máš ten vyrobený zázrak?“
Bežal poň, ako keby ho vystrelilo, ukazoval mi to s hrdosťou.
Stopy pokusov o rast
Sloboda skúšať a pomýliť sa, nebyť „na prvú“ dokonalý vo výsledku má svoj efekt. Dokonca aj vtedy, keď tomu nič nenasvedčuje.
Každé ráno mám rovno pred očami divne namontované dvierka kúpeľňovej skrinky. Prvý Jakubov pokus. Opraviť pánty nešlo, drevotrieska druhý zásah o centimeter ďalej nepustila. Vtedy ho to frustrovalo a od skrutkovača mal na nejaký čas odstup. Od leta však ako hrdý majiteľ vlastného domu dôkladne montuje nábytok aj postele na milimeter presne. Nuž, vlastná skúsenosť je nezabudnuteľná.
Tých dôkazov procesu rastu je za vagón.
Trčiace skrutky z podesty, na ktorej sa chlapci učili pracovať s drevom. Nejako v zápale „urvali“ hlavu skrutky, a nie jednej. Alebo naša mierne „pripitá“ pergola na ruže. Neprežila rázny zásah montéra, bolo treba improvizovať. Ešte dobre, že ruže toho veľa zakryjú. Moja milovaná vitrážka v kuchyni vie, prečo má oproti pôvodnému stavu na sebe naaplikované dva listy. Hm, mladšia sa učila žehliť.
Chcete ďalší zoznam dôkazov?
Rozbité taniere a šálky nepočítam. Ani fľak zo špinavej špongie na stene po rozčúlení, že treba už zas umyť riad.
Zdalo by sa, že vychovávam lajdákov. Tak to však nie je. Medzi štyrmi očami prebiehajú analýzy nezdarov a spolu hľadáme „zlepšováky“ postupu. No najdôležitejšie je, že čo najskôr dostávajú naše deti príležitosť urobiť veci znovu. Teda: učiť sa správnemu prítlaku skrutkovača. Jemne zaobchádzať s polotovarom, ktorý treba zmontovať. Podložiť si na parkety kartón, aby sa nepoškriabali pri skrutkovaní čohosi nového. A tiež rozlíšiť teplotu žehlenia podľa druhu bielizne.
Je to proces, ktorý školí obe strany. Mňa vo svätej trpezlivosti, pevnosti a láskavosti, ich v pokore a odvahe začať to – do kelu! – robiť ešte raz. Ovocie tejto driny však prichádza: posledná montáž lavičky na hračky pre naše vnúčatá zabrala Šimonovi necelú polhodinku. Nič netrčí. Nič sa nekýva. Nič nie je poškriabané. Predo mnou stála čistá práca profesionála.
Nezabiť, povzbudiť
Ja viem. Tiež som kadečo prehĺtala, keď som videla výsledok. Teda, ten momentálny. Prvý nával nie veľmi optimistických emócií však prekryl obraz z Levieho kráľa. To, ako mama surikata kričala za svojím synom s batôžkom na chrbte v úvode filmu: „Dívaj sa ďalej, ako dovidíš.“
Presne tak sa na tých tisíc chýb rastu dívam aj ja. Chcem, aby sa deti vďaka nim naučili robiť veci lepšie. Chcem, aby nevzdávali pokusy učiť sa aj po prvom prešľape. Chcem, aby ich skúsenosti nezdaru zocelili a stali sa výzvou na prekonanie. Chcem, aby pri omyloch dozreli.
Čo chceš dosiahnuť ty?
