Špenát zo záhrady.
Striehla si ho, aby si každý rok v tomto čase urobila tie najgeniálnejšie špenátové halušky so syrokrémom. Aj s oškvarkami.
Presne na také si mala pred mesiacom chuť, keď som za tebou prišla na onkológiu.
„Čo ti navarím, až sa vrátiš?“
„Špenátové halušky! Tu sa nedá nič riadne zjesť.“
Priviezla som ťa na druhý deň domov, ale ty si už nič jesť nemohla. A ani si nič viac už nezjedla.
„Nevar to, mami. Ja nemôžem jesť, vôbec mi to neberie.“
Ak takúto vetu povie gurmán, ktorý si dal extra záležať na každom jedle, je to niečo iné ako rezignácia. Je to pokora.
Dvadsaťtri
Mala si necelých dvadsaťtri. Pamätala som si všetko od tvojho počatia, tvojho extra rýchleho narodenia, tvojich jamiek v líci a brčiek nad čelom. Pamätala som si aj všetky príbehy extra pohyblivého dievčatka, kde bolo ťažko povedať, či boli rýchlejšie nohy, oči, uši alebo jazyk.
Pamätala som si naše hádky počas puberty a za všetky som sa ti v čase tvojho nečakaného dozrievania ospravedlnila. A ty mne tiež. Za jedenásť mesiacov tvojej choroby sme sa pohádali dvakrát. Pred chorobou päťkrát za deň. Kto dozrel viac? Ja či ty?
Dozrievali sme na tvrdej stoličke pred onkologickou ambulanciou, celé hodiny. Aj vtedy, keď si už plakala od bolesti. V aute, keď sme rozoberali verziu „A – uzdravím sa“ a ja som ti musela pripomenúť verziu „B“. Na našich babských záťahoch po desných vyšetreniach alebo v každú sobotu večer, na ktoré som si už na betón našla čas. (Prepáč mi, že to nešlo skôr.)
Dozrievali sme v rozhovoroch, aké predtým neboli. Aj v mlčaní, ktoré nebolo o nezhode, ale o spoločnom nesení kríža.
Ďakujem ti, že si so mnou
Tú vetu, keď som sa cítila ako na udeľovaní Nobelovej ceny za mier, si pamätám a nezabudnem: „Mami, ďakujem ti, že si stále so mnou. Veľmi si to vážim.“
Pred rokom si mala sen odísť z domu, byť samostatná. Mať konečne od nás pokoj. Miesto toho tu bola zrazu situácia, keď si bola na nás odkázaná.
Nikdy si sa nesťažovala. Nevzdávala si život – presne tak, ako sme sa dohodli na začiatku: stojí nám za to žiť, každú sekundu.
Varila si pre nás všetkých posediačky, hoci ťa to odpálilo a od únavy si ledva prešla do kresla. Keď sa ťa ktokoľvek opýtal, ako sa máš, povedala si s úsmevom: „Fajn!“
Málokto tušil, čo za nálož si nesieš. A ešte menej ľudí tušilo, že si ideš posledné mesiace života.
Vedela som naspamäť mená tvojich budúcich detí, poznala som tvoje sny učiť v malotriedke, smiali sme sa na tvojich hláškach vo forte. Plakali sme spolu, keď nás niektorý z bielych plášťov vytočil do vývrtky.
Nebeská porcia
A ja som plakala ešte osobitne: štyri mesiace pred tvojím odchodom, keď mi bolo povedané, že pre teba už nádej nie je. Že na to, čo v tebe ticho roky rástlo, nemá medicína žiadnu odpoveď.
Mala som ti ísť na svadbu. Byť na tvojich promóciách a vidieť, ako učíš, ako si o tom vždy snívala. Miesto toho som bola pri tvojom poslednom výdychu.
Napriek tomu som na teba hrdá. Za tých jedenásť mesiacov si skrásnela, dievčatko. V tvári, v srdci, v duši. Stala si sa neskutočne krehkou, nežnou, pokojnou ženou, ktorú bolesť okresala do najčistejšej možnej podoby.
Miešam do halušiek syrokrém a verím, že takú istú porciu ješ v nebi. Ponúkni aj Joniho, Dori.
Nikdy ťa neprestanem milovať. Pretože pre lásku nehrá čas a miesto úlohu.
