Ono je to tak, ani mne sa vždy nechce ísť na 100 %.
Dívam sa ešte napoly neprebratá po ráne na tie mega veľkosti skautských tričiek, ktoré moji chalani prepotili pri nosení betlehemského svetla.
Sú už čisté, voňajú po levanduli a ja ich potrebujem dostať do rozmerov, ktoré vojdú do políc skrine.
Ako ma to ťahá „zjednodušiť“ si celú tú únavnú, neviditeľnú, tichú drinu a len tak zakamuflovať niektoré prehyby, pýtajúce si precízne poskladanie.
Však to nik neuvidí, že rukáv nebude tak celkom… vystretý… Chlapci o to nedbajú.
O dva dni bude tričko zase hodené v praní. Predo mnou po sviatkoch ešte minimálne päť kôp na pranie, toľko isto na sušenie a skladanie. Periem už druhý deň.
A to si dnes večer ešte doprajem dvojhodinovú meditáciu pri žehlení opratých sviatočných košieľ.
Tak…? Má to zmysel? Nie je lepšia možnosť urobiť to… na 70 %? Alebo aj… na 40?
Neviditeľný zápis
Až ma pri pomyslení na takúto možnosť mykne, hoci ma nik nevidí.
Ozaj chcem toto?
Pred očami sa mi vynoril okamih spred tridsiatich rokov. My dvaja čerstvo po svadbe, v hlave sen o mega rodine a ja som zo zeme zbierala ponožky po mojom drahom.
Neodniesla som ich do prania, ale jemu do ruky: „Chcem, aby si sa naučil tie ponožky hneď odniesť sám. Nie preto, že by som ich nevedela či nechcela odniesť. Ani preto, že by som ťa nemala dosť rada. Preto, aby si dal príklad našim deťom, až tu budú. Aby to videli robiť teba. Aby videli, že si zrelý muž a že je to normálne.“
Aby videli,… že to robím,… že samozrejmosťou lásky je robiť veci najlepšie, ako viem. Nenechávať vedome veci na druhého. Nebyť pohodlní. Nedôslední.
Kvôli nim. Kvôli tomu, aby videli príklad.
Kvôli mne. Lebo aj ja chcem byť každý deň lepšou verziou mamy, ako bola tá včera.
Presne viem, ktoré mlčanlivé lekcie mojej mamy sa aj bez slov doživotne vryli do harddisku môjho života.
Najlepšie hnojivo
Je to čudné, ale pot, ktorý zo mňa tečie, keď odmietam podliezť latku, je najlepším hnojivom dobrého života mojich detí, aj keď už pri nich nebudem.
Nič nie je také uveriteľné, ako podvedome zakódovaný obraz toho, čomu som ostala verná. Hoci som nemusela. Nič nie je viac inšpirujúce, aj za cenu poznania, aký dril za tým stojí – napriek tomu, že to už „všetci robia inak“.
Byť dobrou mamou znamená znovu odmietnuť pokušenie ísť len na voľnobeh tam, kde sa vyžaduje plný záťah.
Kvôli sebe a kvôli nim.
Skláňam sa k poslednému tričku. Nemá dostatočne dobre vyrovnaný spodný kraj. Svet nebude stratený, ak si všetci chlapci nájdu opäť dôsledne vyrovnané tričko v poličke. Tak ako tí moji.
