Je ráno.
Potichu vyjdem hore schodmi, aby som urobila rannú hygienu našej domácnosti. Na chlapčenskej izbe sú otvorené dvere, Mikiho posteľ vyzerá divne.
Deka vystretá naruby, štítok vyplazuje jazyk stropu. Periny zhrnuté do guče, neprevrátené pyžamo je strčené do jej stredu.
Na dospelého dvadsaťročného mladého muža nič moc. Tak viem: potreboval rýchlo vypadnúť, nech stihne vlak.
A môj skener mi vraví: zas šiel spať neskoro, spal ako drevo, prepočul budík. Domov príde mrzutý, znovu budem svedkom chémie v praxi. Môj syn zvykne v také dni reagovať ako prudko výbušná zmes.
Bude si treba nasadiť individuálne prostriedky protichemickej ochrany – tzv. IPCHO – svätej trpezlivosti a asi aj účelovej hluchoty.
Bolo, je, bude
Táto moja interne zabudovaná neviditeľná mašinka je geniálna vec. Prepojí to, čo sa stalo s tým, čo je a vydedukuje, čo bude. Funguje lepšie ako čítačka čiarových kódov.
Dáta mojich detí – od fyziologických parametrov celého vývoja, od počatia až po učiteľa, ktorý im nadobro pokazí deň – má v malíčku.
Vie, čo je pod „fasádou“ a aký je príbeh toho, čím práve kto žije.
Stačí, aby prišiel domov lord Hamilton a skener vie: píska si nahlas klavírne melódie, má bombovú náladu. Uvarí čaj aj pre mňa a bude chcieť dlho vtipkovať a filozofovať.
Ak zmizne ako duch a do večera neprehovorí, mali isto hodinu angličtiny. Zbytočné a niekedy aj nebezpečné skúšať dať s ním reč. Odpáli ma zúrivým pohľadom ako bejzbalovú loptičku.
Rovnako naskenuje, keď Sam ostane stáť dlho vo dverách spálne. Znamená to, že chce povedať viac ako len svoju najobľúbenejšiu vetu: „Kedy bude obed?“
Práca-nepráca, mami, chcem sa s tebou baviť o škole, školstve a učiteľovaní. Dlho. Hľadať riešenia. Škrabať sa za uchom z reality.
Keď ho miluješ, nie je čo riešiť
Hej, hej! Milujem svoj skener!
Baví ma vidieť to, čo som mala v očiach aj ja vo veku svojich detí: „Ako si na to, dokelu, mohla prísť, mami?“
Nepožičiam. Nepredám. Odmietam ho nepoužívať. (Ono to vlastne ani veľmi nejde – vytesniť ho.)
Stačia potom dve mamy pokope a môžeme sa vtipne baviť o skenovaní svojich detí. Ten jazyk je lepší ako hantírka programátorov a presnejší ako muška Nasti Kuzminovej.
Nepotrebujeme si hovoriť veľa, aby sme si rozumeli a smiali sa. „Aj ty?“
Parádna ultratechnologická vecička vo výbave mamy. Týmto pozdravujem konštruktéra a ďakujem.
