Severná Európa sa nenápadne, ale zreteľne posúva do novej fázy dejín. Témy, ktoré boli dlhé roky politicky nepriechodné, sa zrazu vracajú na stôl. Prvým výrazným signálom bol vstup Fínska a Švédska do Severoatlantickej aliancie (NATO) po ruskej invázii na Ukrajinu. Bezpečnostné prostredie sa zmenilo natoľko, že aj štáty, ktoré si zakladali na neutralite a opatrnosti, prehodnotili svoje dlhodobé nastavenie.
Chýba im hlas
Podobná úvaha sa dnes objavuje aj v Nórsku. Krajina, ktorá v referendách opakovane odmietla vstup do Európskej únie (EÚ), sa ocitá v zvláštnej situácii. Na jednej strane je pevne previazaná s jednotným európskym trhom, na druhej strane nemá možnosť ovplyvňovať pravidlá, podľa ktorých funguje. Ako píše agentúra Reuters, Nórsko má prístup, ale nemá hlas. A práve tento nepomer sa v období rýchlych geopolitických zmien ukazuje ako čoraz problematickejší.
Na tento rozpor otvorene upozorňuje aj líderka konzervatívnej opozície Ine Eriksenová Söreideová. V rozhovore pre denník Politico pomenovala situáciu bez diplomatických obalov: „Pre nás by bolo najlepšie stať sa riadnymi členmi EÚ.“ Zároveň dodala, že doterajší model „už nevyhovuje dnešným bezpečnostným výzvam“. Takto formulovaný postoj by ešte pred niekoľkými rokmi patril len na okraj politickej diskusie.
Praktické skúsenosti dávajú týmto slovám konkrétny obsah. Nórsko síce cez Európsky hospodársky priestor preberá veľkú časť legislatívy únie, no pri jej tvorbe chýba. V momente, keď Brusel prijíma rozhodnutia s priamym dopadom na nórske odvetvia, napríklad v oblasti obchodu či priemyslu, Oslo ich musí akceptovať bez možnosti ich ovplyvniť. Dlhodobo tolerovaný model tak v čase kríz začína narážať na svoje limity.
Strategické dilemy
Ešte výraznejšie to vidno v bezpečnostnej rovine. Vojna na Ukrajine, neistota v americkej politike a rastúce napätie v arktickom priestore menia strategické výpočty aj v krajinách, ktoré sa doteraz držali bokom od členstva v nadnárodných združeniach.
Analýzy v európskych médiách upozorňujú, že práve takáto kombinácia faktorov dokáže spustiť zásadné politické posuny. Portál Axios v tejto súvislosti poukazuje na to, že Európska únia je čoraz viac vnímaná ako bezpečnostný rámec, nielen ako ekonomický projekt.
Takýto obrat už sever Európy zažil. Fínsko a Švédsko nevstúpili do NATO preto, že by sa vzdali svojej identity, ale preto, že sa dramaticky zmenilo ich okolie.
Nórsko dnes čelí podobnej dileme. Nie je ideologická, ale strategická. A mimochodom, aj Island zvažuje návrat k rokovaniam s EÚ, čo zapadá do širšieho regionálneho pohybu, ako sme už v Téme.21 informovali.
Energetika a rybolov
Domáca politická realita však zostáva opatrná. Väčšina Nórov stále členstvo v EÚ odmieta, najmä pre citlivé témy ako je kontrola nad energetickými zdrojmi (ropa a zemný plyn) a rybolovom, kde si krajina stráži vysokú mieru domácej suverenity. Nejde pritom primárne o environmentálne pravidlá, ale o obavy zo straty rozhodovacej autonómie.
Podpora vstupu napriek tomu postupne rastie a dosahuje najvyššie úrovne za posledné roky. Kým ešte v roku 2023 bola okolo 27 percent, v rokoch 2025 až 2026 sa pohybuje už od 37 až 40 percent. Počet tých, ktorí sú proti vstupu prvýkrát klesol pod 50 percent.
Politické elity preto skôr sondujú nálady, než by otvárali okamžitý integračný proces. Aj podľa zdrojov agentúry ČTK sa verejná mienka v takýchto otázkach spravidla láme až pod tlakom konkrétnych udalostí. Zlom neprichádza v diskusiách, ale vo chvíľach, keď sa bezpečnostné riziká stanú reálnymi.
Integračné smerovanie je čoraz zreteľnejšie. Región, ktorý bol symbolom stability mimo EÚ, začína prehodnocovať svoju pozíciu, ako to pomenovala Söreideová: „Naše záujmy ležia v rámci EÚ.“ Otázka tak už neznie, či sa svet mení, ale či sa Nórsko rozhodne konať skôr, než ho k tomu dotlačia okolnosti.
