„Samota ma ubíjala, chcela som urobiť niečo pre seba,“ hovorí 79-ročná Alena, ktorá sa na univerzitu prihlásila pred desiatimi rokmi. Každá prednáška je pre ňu sviatkom – zapisuje si, učí sa a teší sa z vlastného pokroku.
Podobný elán má aj 87-ročná Cilka, ktorá začala chodiť na univerzitu tretieho veku po rokoch opatrovania partnera. Rodina sa teší, že je samostatná a vie sa o seba postarať, a ona sama nechce stagnovať.
Koordinátorka a zároveň študentka Katarína oceňuje najmä komunitu – spoločné výlety, stretnutia aj to, že „rektor navarí kapustnicu a sme všetci spolu“.
Čo okrem vedomostí dáva týmto ženám štúdium? Ako funguje univerzita tretieho veku? Majú aj promócie a oslavujú spoločne svoje úspechy?
