Možno si pamätáte tú scénu z filmu Butch Cassidy a Sundance Kid, keď obrovský Harvey vyzve Butcha (Paul Newman) na súboj na nože. Najprv si povedzme pravidlá, hovorí oveľa menší Butch a blíži sa k Harveymu. „Aké pravidlá? V boji na nože?“ pýta sa zaskočený Harvey. „Žiadne nie sú,“ dodá úplne nekoncentrovane Harvey a vtedy ho Butch kopne do rozkroku. A je po súboji – keď bez pravidiel, tak bez pravidiel.
Vlani 22. novembra mala podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti vláda Roberta Fica predložiť návrh na vyslovenie dôvery, pretože uplynula dvojročná lehota od schválenia programového vyhlásenia vlády a dlh Slovenskej republiky zostal nad 50 percentami hrubého domáceho produktu (HDP). Táto ústavná lehota má chrániť vlády pred prípadnými následkami nezodpovedného rozhodovania ich predchodcov. Za ústavný zákon hlasovali v roku 2011 aj poslanci Smeru.
Odfajknutá dôvera
V texte ústavného zákona je vágna formulácia, že „vláda požiada Národnú radu SR (NR SR) o vyslovenie dôvery“, a tak sa Robert Fico a jeho vláda vlani v novembri rozhodli, že to budú odkladať tak dlho, ako to bude možné.
Okrem kontroverzných pomerov vo vládnej koalícii a neistého počtu poslancov podporujúcich vládu bolo dôvodom odkladu zrejme aj to, že zákon vláde pre vysoký štátny dlh zakazoval používať peniaze z rezervy vlády a z rezervy predsedu vlády. Aby sa k týmto prostriedkom dostali, ústavný zákon dlhé mesiace ignorovali.
Niekoľkomesačné odkladanie hlasovania o dôvere a vyššie spomínané záležitosti neboli jediným, čím sa slovenská vláda podobá Butchovi, ktorý s pasiou ignoroval pravidlá. Podľa ústavného zákona bolo povinné nielen požiadať o dôveru, ale zároveň predložiť poslancom aj návrh opatrení na zníženie dlhu, čo sa však minulý štvrtok počas celého 12-hodinového rokovania poslancov nestalo.
Ignorovanie dlhu
Deň predtým, v stredu 17. júna, ústavní sudcovia rozhodli, že vláda mala konať neodkladne a požiadať o dôveru už vlani v novembri. Odmietli predstavu Roberta Fica, že bude stačiť, ak to urobí až v jeseni, keď sa bude rokovať o štátnom rozpočte na budúci rok.
Z rozhodnutia súdu takisto vyplýva, že o vyslovenie dôvery má vláda požiadať aj na budúci rok, ak hrubý verejný dlh krajiny neklesne pod 50 percent HDP.
Premiér Fico vie byť akčný, ak treba. A tak ešte v ten istý deň zvolal mimoriadne rokovanie vlády, ktorá požiadala parlament o dôveru a hneď na druhý deň na mimoriadnom rokovaní NR SR jej ju 78 poslancov aj odhlasovalo. Bez opatrení na zníženie dlhu. Teda v rozpore s ústavným zákonom a plne v duchu vnímania tejto povinnosti ako formality. Podobnosť s kopancom do rozkroku je priam hmatateľná, len obeťou nebol Harvey, ale občania Slovenska.
Rozpad štátu?
Oveľa väčším problémom ako získanie dôvery či nepredloženie opatrení na zníženie dlhu je povinnosť pripraviť vyrovnaný rozpočet, ako to predpokladá už spomínaný ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti.
Slovensko od svojho vzniku v roku 1993 vždy hospodárilo s deficitom a vyrovnaný štátny rozpočet nemalo ani v priaznivých ekonomických časoch, keď väčšina krajín Európskej únie (EÚ) vrátane Česka mala vyrovnaný alebo dokonca prebytkový rozpočet. Nečudo, že Robert Fico na margo požiadavky, aby budúcoročný rozpočet, navyše vo volebnom roku, bol vyrovnaný, reaguje, že by to bol „definitívny rozklad sociálneho štátu, definitívny rozklad štátu ako takého“.
Únikové cesty
Premiér Fico už spomenul jednu únikovú cestu, ako sa tejto povinnosti vyhnúť. Odvolával sa pritom na článok ústavného zákona, podľa ktorého táto povinnosť zaniká, ak niektoré mimoriadne výdavky štátu presiahnu tri percentá HDP. Napríklad na zachraňovanie bankového sektora, odstraňovanie následkov živelných pohrôm alebo medzinárodné záväzky.
Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť však štát takéto mimoriadne výdavky nemá. Inou únikovou cestou by bola novela ústavného zákona a zmäkčenie podmienok na prijímanie vyrovnaného štátneho rozpočtu. To sa však nedá bez podpory opozičných poslancov a tá je nepravdepodobná.
Robert Fico môže ísť na hranu a predložiť deficitný štátny rozpočet. Tu by však mohol naraziť na Ústavný súd a podľa ústavného právnika Mariána Gibu by výsledkom mohlo byť vyhlásenie rozpočtu za protiústavný.
Vylúčiť sa nedá ani v podstate podfuk, keď by vláda predložila do NR SR vyrovnaný štátny rozpočet, čím by splnila podmienku zákona o rozpočtovej zodpovednosti, ale koaliční poslanci by sériou pozmeňujúcich návrhov alebo predložením alternatívneho štátneho rozpočtu – samozrejme, aj so schodkom – zmenili vyrovnaný rozpočet na deficitný.
Otázne je, či by to akceptovali opoziční poslanci a či by sa prípadne neobrátili na Ústavný súd, aby konkretizoval ústavné mantinely aj v otázke povinnosti prijať vyrovnaný štátny rozpočet. Otázne je to prinajmenej preto, že ak by sa súčasná opozícia dostala k moci, po dvoch rokoch by ju zrejme čakal podobný problém – aj s povinnosťou prijať vyrovnaný štátny rozpočet, ale už aj s konkrétnym manuálom ústavných sudcov, ktorému sa nebude dať uniknúť.
