Slovensko sa vydalo na grécku cestu. Zvyšovanie platov štátnych zamestnancov, pridávanie trinástych dôchodkov, hoci Sociálna poisťovňa má peniaze iba na desať, či zvyšovanie sociálnych dávok. To všetko sú výdavky, na ktoré štát nemá, a žije tak nad pomery.
Dva roky rečnenia o konsolidácii priniesli iba zvyšovanie daní, odvodov zamestnancov a vymýšľanie nových daní a poplatkov, ktoré by mali zvýšiť príjmy štátnej kasy. Vláda však vďaka tomu neznižuje deficit, neukrajuje z dlhu, iba zhŕňa peniaze na to, aby viac minula.
Stopka od finančníkov
Presne takto to vyzeralo v Grécku v rokoch pred finančnou krízou, teda predtým, ako de facto skrachovalo. Vláda si veselo požičiavala napriek stále vyšším úrokom a bola presvedčená, že to tak vydrží večne. Lenže nastala chvíľa, keď veritelia povedali dosť, a Grécku zrazu nemal kto požičať.
Začali sa bolestné opatrenia – škrtanie sociálnych dávok, znižovanie dôchodkov, prepúšťanie a okresávanie platov štátnych zamestnancov, pád slabších sociálnych vrstiev do chudoby. Trvalo roky, kým znižovanie vládnych výdavkov zmenilo Grécko na finančne zdravú a odolnú krajinu.
Žiaľ, Slovensko napriek rečiam zatiaľ výdavky štátu nie je ochotné okresať. Naopak, stále viac utráca, takže dlhy sa do konca volebného obdobia zrejme dostanú na 70 percent hrubého domáceho produktu. Keď sa nájde odvážny, kto poukáže na to, že sa štvrtá vláda Smeru vydala gréckou cestou, odpoveďou je hnev, osočovanie a útoky.
Tak ako sa to stalo v prípade hlavného ekonóma Národnej banky Slovenska (NBS) Michala Horvátha, ktorý si dovolil napísať, že „príčiny súčasných slovenských fiškálnych problémov pripomínajú príbeh Grécka“, alebo šéfa Kancelárie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) Viktora Novysedláka, ktorý povedal, že „keď sa konsolidácia robí zle, žijeme v ilúzii, že nám pomôže“.
„Škodcovia a nepriatelia“
Keď sa takáto vecná kritika krokov vlády objaví, nepríde vecná reakcia, ale zrazu sú všetci škodcami Slovenska a nepriateľmi štátu. Ani nehovoriac o tom, keď vládnych predstaviteľov kritizuje opozícia. Či je to premiér Robert Fico, alebo minister financií Ladislav Kamenický, na pripomienky sú citliví ako tínedžer na kritickú poznámku.
Dávno však platí, že ak niekto v zrkadle zbadá škvrnu na svojej bielej košeli, na vine nie je zrkadlo. Naň sa môže zlostiť len hlupák, múdry človek však bude vďačný, že mu ukázalo chybu, ktorú môže teraz napraviť.
Práve NBS a RRZ sú inštitúciami, ktorých úlohou je vyjadrovať sa k ekonomickej politike vlády a k vývoju ekonomiky, poukazovať na prípadné chyby. Úlohou vlády je bojovať s týmito pochybeniami, nie s tými, ktorí na ne upozornia.
Závidieť nestačí
Minister Kamenický sa nedávno na stretnutí s českou ministerkou financií Alenou Schillerovou vyjadril, že „sú veci, ktoré Českej republike závidí“. Je to najmä výrazne nižší deficit verejných financií, nízky dlh štátu, takisto aj oveľa vyšší hospodársky rast.
Nuž, pánovi ministrovi treba pripomenúť, že je to on, kto sa stará o štátny rozpočet a plánuje výšku jeho deficitu. Je to on, kto ten dlh zvyšuje. A do tretice je to on, kto jednostrannými konsolidačnými opatreniami škrtí ekonomiku tak, že sa až dusí.
Ak dokáže Česku len závidieť, mal by čo najskôr prenechať kreslo niekomu schopnejšiemu. Niekomu, kto dokáže nielen rozprávať a závidieť, ale aj niečo pre Slovensko urobiť. Pretože bez práce nie sú koláče.
