„Ja osobne necítim škodoradosť, ale intenzívny nepríjemný pocit, že nás kopírujete,“ odpovedá na otázku českého Deníka N, ako vníma výsledky českých volieb, šéfredaktor slovenského Denníka N Matúš Kostolný a pokračuje: „Myslím, že by sme vám mohli pomôcť, pretože vás čakajú dosť ťažké roky a my sme si nimi už čiastočne prešli. Zatiaľ sa mi zdá, že v českej debate chýba predstavivosť, čo všetko dokážu urobiť ľudia ako Filip Turek (Motoristi), Tomio Okamura (SPD) alebo Andrej Babiš (ANO). Myslieť si, že sa v Česku nemôže stať niečo podobné ako na Slovensku, je v tejto chvíli naivné. Výroky, slová i činy, ktoré sa včera zdali nepredstaviteľné, sa stanú realitou. Myslím, že zažijete to, čo Amerika a Slovensko.“
Od karpatského tigra k mafii
Kostolný v podstate v súčasnosti potvrdzuje to, čo sme na stránkach Témy 21 hovorili pred českými voľbami viackrát – skúste sa poučiť zo slovenskej reality, aby ste ju nezažili na vlastnej koži. Stalo sa, ale šanca na poučenie sa zo slovenských reálií pretrváva. Napríklad vďaka knihe Mariána Leška a Moniky Tódovej Ficokracia sa môže nielen slovenský, ale aj český čitateľ v koncentrovanej podobe dozvedieť, ako sa udialo, že zo Slovenska, niekdajšieho karpatského tigra za vlád Mikuláša Dzurindu (1998 – 2006), sa stal tzv. mafiánsky štát, ktorého premena na autokraciu sa dovršuje práve vo štvrtom premiérskom období Roberta Fica (Smer-SSD).
Slovensko už jeden pokus o nastolenie neliberálneho režimu zvládlo v súboji proti Vladimírovi Mečiarovi, ale v súčasnosti mu hrozí ešte väčšia katastrofa ako v polovici 90. rokov. Najmä preto, že geopoliticky je svet v oveľa horšej situácii, ako bol vtedy, keď sa zdalo, že model liberálnej demokracie uspeje na celom svete (dokonca Francis Fukuyama pod vplyvom tejto významnej predstavy napísal dielo Koniec dejín). A potvrdzuje to aj najnovšia americká stratégia národnej bezpečnosti.
Čo je ficokracia?
„Mafiánsky štát je vlastne autokracia,“ odpovedá na otázku Moniky Tódovej v knihe Ficokracia publicista a politický komentátor Marián Leško. „V takom režime viac ako ústava a zákony platí slovo najvyššieho. Ficokracia je vážne mienený pokus o nastolenie mafiánskeho štátu v slovenských podmienkach. Robert Fico chce, aby on bol ten najvyšší a aby vždy platilo jeho slovo. Najjednoduchšia cesta k tomu, aby dovŕšil premenu uneseného štátu na mafiánsky, je ústavná väčšina.
Možnosť, že by sa to Ficovi podarilo dosiahnuť, je už len čisto teoretická. Ak nedôjde k falšovaniu výsledkov volieb, tak Fico nemá šancu získať takú väčšinu, aby mohol zmeniť ústavu a eliminovať posledné inštitucionálne a personálne zábrany k mafiánskemu štátu. Nebezpečné by však bolo už aj to, keby ešte dostal k dispozícii ďalšie roky vládnutia.“ Čo sa, samozrejme, nedá vylúčiť, aj keď momentálne prieskumy verejnej mienky tomu nenasvedčujú, lebo väčšinu v nich získavajú opozičné strany – avšak s Matovičom, čo je problém „an sich“, a s KDH, čo môže byť problém pri hľadaní kompromisu medzi progresívnymi, liberálnymi a konzervatívnymi projekciami vládneho programu.
Maďarsko a zabudnuté kauzy
Na Leškovej knihe je mimoriadne cenné, že má oproti sebe partnera, ktorý kladie zasvätené otázky a posúva Leškov aj Ficov príbeh, prepojený s príbehom Slovenska od zmeny režimu v roku 1989 až po súčasnosť, a je zrozumiteľným bedekrom po všetkých podstatných udalostiach uplynulých 35 rokov.
Vďaka tomu, že Tódová je poprednou investigatívnou novinárkou, majú v knihe významné miesto najdôležitejšie kauzy aj so svojím zákulisím a neraz neznámym prepojením na svojich aktérov, Fica nevynímajúc. Ak ste teda pozabudli na kauzy ako miliónový predaj emisií garážovej firme, kde predseda SNS Ján Slota oholil aj Fica, na únos vietnamského občana z Nemecka príslušníkmi vietnamskej tajnej služby a jeho letecký prevoz do Moskvy s pomocou slovenských štátnych orgánov, na škandálne pozadie vzťahu Mariána Kočnera a generálneho prokurátora Dobroslava Trnku, na vraždu novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a iks ďalších „prúserov“ počas Ficových vlád, tu ich máte skoncentrované do čítania – ako hovorí manželka Mariána Leška – len pre silné žalúdky.
Na Slovensku sa nevenuje veľká pozornosť budúcoročným parlamentným voľbám v Maďarsku a ich možným vplyvom na slovenské voľby (výnimkou je projekt slovenského Denníka N Predvolebné Maďarsko), aj preto som Leška požiadal o jeho pohľad na tento stredoeurópsky kontext, či neuvažuje o tom, že by voľby v Maďarsku boli nejakým skúšobným testom, čo všetko sa môže udiať na Slovensku. Podľa Leška „maďarské voľby sú pre nás dôležité, zostáva do nich stoštyridsať dní, ak by sa Viktor Orbán pokúsil nerešpektovať výsledky volieb, je veľká pravdepodobnosť, že Robert Fico sa to pokúsi zopakovať“.
Globálna slovakizácia
Zaujímavým príspevkom ficokracie do slovenského aj svetového politologického slovníka je termín globálna slovakizácia, na ktorý Leško prišiel počas telefonátov so synom: „Všetko zlé, čo sa vo svete stane, sa najprv musí stať na Slovensku a odtiaľ sa to šíri do sveta. Napríklad politik, ktorý bol na Slovensku totálne diskvalifikovaný, aby mohol robiť akúkoľvek verejnú funkciu, bol štvrtýkrát zvolený za premiéra.
V Amerike Trump urobil najhorší prešľap voči demokracii, aký sa dá urobiť, neuznal výsledky slobodných volieb, hnal ľudí do násilného prevratu a zvolili ho za prezidenta. Fico vymenoval antivaxera Kotlára za splnomocnenca vlády na vyšetrenie pandémie a Donald Trump má v administratíve svetovo uznávaného konšpirátora a antivaxera Kennedyho.“
Samozrejme, je to trochu preexponovaný pohľad na vplyv Slovenska na celosvetové dianie, ale fakt, že sme kompatibilní s excesmi v rôznych krajinách sveta, nemusí byť práve zdrojom hrdosti, ale skôr obáv. U nás aj u susedov – fakt nás netreba kopírovať, hoci ambície Filipa Tureka stať sa českým ministrom zahraničných vecí patria do toho istého súdka ako slovenské či americké úlety.
Nie všetko v knihe je venované režimu nastoľovanému Robertom Ficom. Mimoriadnym a mimoriadne čítavým bonusom knihy sú kapitoly venované Zuzane Čaputovej a Milanovi Lasicovi. „My sme sa v niektorých veciach nie celkom zhodli a ja som to pochopil tak, že keď už sa má niekto z nás dvoch posunúť inde, určite to nemôže byť prezidentka, ale ja,“ hovorí Leško na margo svojej skúsenosti s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, ktorej robil dva roky poradcu.
A Milana Lasicu vykresľuje tak, ako ho väčšina z nás nepoznala. Desať rokov s Lasicom možno Leškovi iba závidieť.
