Je posledný septembrový deň krátko popoludní a šesťročná Samantha je doma. Čaká na kamarátku Jasmínku od susedov, kým sa vráti zo školy. Malá Samantha nie je chorá. Len ju žiadna škola v okolí nechce prijať do prvej triedy. Lebo je Rómka.
Malý Slivník, kde Jasmínka aj Samantha bývajú, leží na východe Slovenska, asi 18 kilometrov od Prešova. Do centra obce, kde býva najmä majorita, vedie hlavná cesta z krajského mesta. Do rómskej osady treba odbočiť do strmého kopca ešte skôr než vojdete do Slivníka. Nad osadou obec postavila z eurofondov škôlku. Samantha aj Jasmínka do nej chodili spolu dva roky.
Odmietli ju štyri školy
Do školy však spolu nechodia. Samanthina mama Alena Bandyová opisuje, ako sa hlásili do štyroch základných škôl v okolí. Prihlášku podali do Terne, kde so Samanthou išla aj na zápis. Prihlásili sa aj do škôl v Demjate a v Záhradnom, kam Samanthu sprevádzal otec. A prihlášku poslali aj do školy v Tulčíku, ktorú im regionálny školský úrad v Prešove určil ako spádovú. „Z každej školy sme dostali odpoveď, že našu dcéru neprijímajú, lebo vraj nemajú miesto,“ hovorí Samathina mama.
Jasmínkini rodičia podali prihlášku cez nový elektronický systém do Terne. Škola tam otvorila jednu triedu pre dvadsať prvákov. Prijala do nej 15 detí z Terne a do plnej kapacity ešte päť z Malého Slivníka. Jasnímku, ktorá je tiež Rómka, do školy vzali, Samanthu nie.
Samantha preto trávi dni najmä doma. Hrá sa, pozerá rozprávky a kreslí si. Von sama nechodí, lebo v osade je veľa psov, z ktorých má strach. Von chodí s mamou,ktorá má tento týždeň doma ešte aj mladšieho syna, lebo v škôlke nejde voda. Mama je už z celej situácie unavená. Už vyše mesiaca čakajú na miesto v škole. Samantha nezostala doma ako jediná. V rovnakej situácii je v Malom Slivníku vyše dvadsať prvákov a prváčok. Všetci sú Rómovia.
Nové obvody a odpor škôl
Väčšina rodičov z osady v Malom Slivníku chodila na základnú školu v Terni, pretože obec patrila od 90. rokov minulého storočia do jej školského obvodu. Keď detí pribudlo, škola zaviedla dvojzmennú prevádzku. Poobede chodili na vyučovanie najmä rómske deti.
Združenie Poradňa pre občianske a ľudské práva sa obrátilo na súd, ktorý v apríli 2024 rozhodol, že dochádza k porušovaniu práv rómskych detí a treba ich rozdeliť do viacerých škôl. Tento školský rok preto Regionálny úrad školskej správy v Prešove rozdelil domy v osade podľa súpisných čísel do škôl v Demjate, Záhradnom a Tulčíku. Do týchto škôl mali rodičia zapísať budúcich prvákov. Mnohí z nich poslali prihlášku aj do Terne, lebo školu poznajú a majú s ňou skúsenosti.
Obec Demjata bola jediná, ktorá rozhodnutie o nových školských obvodoch rešpektovala. Do prvého ročníka vzala dvanásť detí – šesť miestnych a šesť zo slivníckej osady. Pre prítomnosť rómskych spolužiakov však už traja miestni rodičia z majority svoje deti z triedy odhlásili.
Školy v Záhradnom a Tulčíku rozhodnutie školskej správy nerešpektovali, podali žalobu na súd a dodnes neprijali žiadne rómske dieťa. Nepomohlo ani rozhodnutie prokuratúry, na ktorú sa obrátilo ministerstvo školstva, a ktorá potvrdila, že určenie spádových škôl je platné.
Sesternica vo Francúzsku
Kým mi Samantha kreslí kvetinu, jej mama vysvetľuje, že sa dcéra narodila vo Francúzsku. S manželom tam odišli za prácou, zarobili si na stavbu domu a vrátili sa na Slovensko. Nepodarilo sa im však kúpiť pozemok dole v dedine, postavili ho teda v osade.
„Mali sme radšej zostať vo Francúzsku ako švagriná,“ hovorí Alena Bandyová. Na sociálnej sieti mi ukazuje Samanthinu sesternicu Melissu.Otcovia dievčat sú bratia. Aj Melissina rodina pracovala vo Francúzsku a potom sa vrátila na Slovensko. Ani Melissu spádová škola neprijala. Jej rodičia sa preto vrátili späť do Francúzska a dcéra chodí do školy zatiaľ tam.
„Samantha hovorila po rómsky a z rozprávok poznala niektoré francúzske slová, takže v škôlke mala najskôr problém so slovenčinou, ale učila sa. Chodili sme spolu aj k logopédovi,“ spomína Alena na obdobie po návrate z Francúzska. Obáva sa, že Samantha veľa z toho, čo sa v škôlke naučila, zabudne, kým sa pre ňu nájde miesto v škole.
„Už je viac ako mesiac doma a všetci okolo rozprávajú po rómsky. Keď si spieva pesničku „Hlava, ramená, kolená,“ už sa ma pýta, ako sa po slovensky povedia ústa, oči,” vraví mama.
Do osady chodievajú zástupcovia ministerstva školstva a rodičom, ktorých deti sú stále doma, odporúčajú opakovane podávať prihlášky na základné školy. Ministerstvo podľa hovorkyne komunikuje aj so školami a vyzvalo ich, aby “vytvorili podmienky na prijatie detí”, ktoré sú doma a zabezpečili plnenie ich povinnej školskej dochádzky.
Pomoc zatiaľ neprichádza od ministerstva ani od iných inštitúcií. Verejný ochranca práv aj Úrad komisára pre deti riešia podnety za porušovanie základného práva na vzdelávanie detí, no zatiaľ o nich ani jeden nerozhodol. Situáciu boli prešetrovať priamo v obci. Poradňa pre občianske a ľudské práva nám odpísala, že aktuálne neposkytuje rodičom právnu podporu ani nepripravuje žalobu v súvislosti so zabezpečením práva detí na vzdelávanie.
Rodičia a deti teda stále čakajú. „Neviem pochopiť, ako je možné, že dieťa nemôže chodiť do školy. Prečo sa dospelý človek bojí šesťročného dieťaťa?“ pýta sa mama Samanthy.
