Štyri roky vojny zmenili Ukrajinu na miesto, kde sa bežný život môže v zlomkoch sekundy zmeniť z dôvodu bombardovania či leteckého poplachu. Ako sa na takom mieste žije?
Prišli sme o milióny ľudí. Mnohí zahynuli počas bojov alebo pri bombardovaní a neustálych leteckých a dronových útokoch, ktoré zničili nemocnice, škôlky, školy aj energetickú infraštruktúru. Na každom cintoríne máme padlých hrdinov, mnohé rodiny prišli o svojich blízkych alebo majú zranených členov rodiny.
Ľudia bez rúk či nôh na našich uliciach už nie sú ničím výnimočným. Naučili sme sa žiť bez elektriny, aj keď je mínus 24 stupňov a sneží. No napriek všetkému sa nevzdávame. Spoznali sme cenu slobody.
Kde ste boli v utorok 24. februára 2022, keď Rusi napadli Ukrajinu? Čo vám pri spomienke na tento deň ako prvé prebleskne hlavou?
Napísal som krátky článok na web redakcie, kde som vtedy pracoval. Bola to informácia o začiatku vojny. Potom som zavolal svojej rodine, ktorú som týždeň predtým evakuoval do Užhorodu. Povedal som dcéram, aby sa nebáli, a manželke, že ak neprídem, aby odišli do Poľska.
Čo sa dialo potom?
Išiel som sa pozrieť, čo sa deje v meste. Všade boli zápchy, tisíce áut sa snažili opustiť mesto, ľudia stáli vo veľkých radoch pred bankomatmi. Zistil som, že vo vrecku mám v prepočte iba 15 eur. Natočil som pár videí. Ľudia boli vystrašení, chceli ma napadnúť, no ukázal som im novinársky preukaz, a tak ma nechali.
Cestou domov som počul, ako nad mojou bytovkou lietajú rakety. V noci prišiel výbuch. Bolo to, akoby z neba na zem spadol vlak. Neskôr som zistil, že raketa zasiahla deväťposchodovú obytnú budovu. Napísal som o tom na Facebook. Nenapadlo mi, že to nebol dobrý nápad, ale to som pochopil až neskôr. Dnes už viem, že je nerozumné informovať nepriateľskú stranu o zásahoch.
Zmenila vojna spôsob, akým Ukrajinci vnímajú slobodu a Rusko?
Ako národ sme si vtedy uvedomili, že slobodu si musíme brániť. A tvrdo sme pochopili, že Rusko je mimoriadne nebezpečný sused.
Život sa vám zo dňa na deň obrátil naruby…
Áno. Moja rodina musela odísť z Ukrajiny. Už sme zrazu neboli doma piati, boli sme roztrúsení na rôznych miestach. Náš dovtedajší spoločný rodinný život sa pravdepodobne už nikdy nevráti späť. Naše tri deti prakticky hneď opustili domov. Dnes študujú v zahraničí, manželka je spolu so mnou na Ukrajine.
Prečo ste sa rozhodli zostať na Ukrajine? Bolo to racionálne rozhodnutie alebo skôr pocit, že nemôžete odísť?
Muži musia podľa ústavy zostať v krajine. Niektorí sú mobilizovaní, iných môžu neskôr povolať do aktívnej služby. Je to naša ústavná povinnosť. Nikdy som sa nesnažil porušiť ukrajinské zákony. Momentálne nie som v armáde a môžem sa venovať humanitárnej práci.
Mohol som krajinu opustiť ilegálne alebo legálne ešte pred inváziou. Cestoval som do zahraničia desiatky ráz, ale nikdy som nevyužil príležitosť na emigráciu. Moja krajina ma potrebuje tu. A ja potrebujem svoju krajinu.
Dlhé roky ste pracovali ako ekonomický novinár vo viacerých médiách, rozbiehali ste spravodajský web zameraný na ekonomiku aj televízny program o biznise a podnikaní. Nechýba vám táto práca?
Po troch mesiacoch od začiatku vojny som zanechal novinárčinu a pripojil som sa k slovenskej Nadácii Integra, ktorá v prvých mesiacoch privážala na Ukrajinu kamióny s potravinami. Bolo ich treba odviezť do Charkova, Donecka a Chersonu. Vtedy som cítil, že je to dôležitejšie, ako sa venovať ekonomickej žurnalistike.
Odvtedy sa stále angažujete v pomoci napadnutým regiónom a miestam?
Áno.
Čo všetko to obnáša?
S tímom najskôr zisťujeme, čo aktuálne ľudia v tom-ktorom regióne potrebujú. Potom pripravíme plán pomoci. Môže byť potravinová alebo nepotravinová, ako napríklad hygienické potreby špeciálne pre ženy alebo aj podpora mikropodnikania žien, ktoré v dôsledku vojny stratili svoj biznis.
Postavili sme tiež modulárne domy či protiraketové kryty. Distribuujeme aj finančnú pomoc a aktuálne aj veľkokapacitné generátory. Potom vyhodnocujeme výsledky a robíme nevyhnutné úpravy. A takto ide stále dookola. Znie to rutinne, ale naša práca ovplyvňuje tisíce ľudských životov.
Aké sú rozdiely medzi ľuďmi na východe a západe krajiny?
Sú tu kultúrne rozdiely a tiež mierne odlišné dialekty, na východe sa viac používa ruština. V mestách s veľkým počtom utečencov sa však obyvateľstvo premiešalo. Pokiaľ ide o potreby, problémy, lásku k vlasti a odhodlanie brániť sa ruskej agresii, ľudia prežívajú veľmi podobné emócie – rovnaký smútok zo straty blízkych, rovnaký postoj k ruskému nepriateľovi. Uvedomujeme si, že Ukrajina je pre nás oveľa väčšou hodnotou, ako sme si kedysi mysleli.
Ako vyzerá váš bežný deň?
Stále robíme tie isté bežné veci. Chodíme do práce, škôl, obchodov, niekedy aj do divadla či kina. Kedykoľvek to však môže prerušiť vojenský poplach. Vtedy sa zrazu všetko zastaví a človek sa musí rozhodnúť, či sa ukryje, alebo bude pokračovať v tom, čo práve robí. Naučili sme sa žiť s výbuchmi a smrťou.
Ak je útok ďaleko, už mu ani nevenujeme pozornosť. To, že elektrina je dostupná len niekoľko hodín denne, už nepovažujeme za katastrofu, želáme si aspoň predvídateľnosť. Ľudia si stavajú stany v obývačkách, zohrievajú tehly na plynovom sporáku a spia s fľašami s horúcou vodou pod perinou, aby prežili v bytoch bez kúrenia. Naučili sme sa to. A nie sme zlomení.
Dá sa žiť bez kúrenia, teplej vody či elektriny?
Milióny ľudí tak žijú. Naučili sme sa, že domov sa ohrieva aj srdcom, nielen elektrinou či kúrením. Budeme tu žiť, kým budeme dýchať. Nedovolíme diktátorovi z Kremľa, aby nás zmrazil a zlomil.
Cítite medzi ľuďmi skôr únavu alebo odhodlanie?
Sme unavení. Kto by nebol? Po štyroch rokoch vojny je to normálne.
Ako sa zmenila ekonomická realita – životná úroveň, práca, ceny, dostatok v obchodoch?
Ceny výrazne vzrástli. V mnohých prípadoch sú podobné ako v Európe či vo Veľkej Británii, no príjmy tomu nezodpovedajú. Dolár a euro sú oproti ukrajinskej mene viac než dvakrát silnejšie než pred inváziou. Priemerný dôchodok je v prepočte 70 až sto eur mesačne, plat zhruba 300 až 400 eur za mesiac. Mnohí musia pracovať vo viacerých zamestnaniach, aby prežili.
Je ťažké nájsť si dobre platené zamestnanie bez extrémne dlhého pracovného času či práce cez víkendy. Veľký dopyt je po technických a manuálnych profesiách, keďže veľa mužov odišlo na front. Polkilový chlieb stojí v prepočte okolo eura, liter mlieka podobne, za mäso zaplatíme do 6 eur za kilogram. Benzín stojí zhruba 1,20 eura.
Ako je to s bývaním?
Líši sa to od regiónu a veľkosti mesta. Za prenájom 1-izbového bytu v Kyjeve si pýtajú aj 600 eur za mesiac. K tomu treba prirátať náklady aspoň 50 eur, niekedy aj vyše dvojnásobne viac. Ak človek pracuje alebo v byte žije viac pracujúcich ľudí, dá sa to zvládnuť. Samozrejme, dôchodcovia alebo ľudia s nízkym príjmom to majú ťažké, šetria na jedle.
Sú dostupné potraviny, palivá či internet?
Áno, kúpiť sa dá takmer všetko, no mnohí, najmä starší ľudia, si to nemôžu dovoliť. Internet aj mobilné siete fungujú, ale s výpadkami. Stabilné pripojenie si často vyžaduje optickú linku a záložné napájanie.
Ako sa v prostredí vojny vzdelávajú deti?
V relatívne bezpečných mestách ako Kyjev alebo Ľvov chodia do škôl, no počas útokov sa vyučovanie presúva do krytov. V blízkosti frontu alebo hraníc s Ruskom funguje online aj kombinované vzdelávanie. Mnohé deti odišli do zahraničia, kde chodia do školy.
Niektoré zároveň študujú online v ukrajinských školách, aby získali ukrajinský diplom a neskôr mohli pokračovať na ukrajinských univerzitách. Často teda študujú paralelne v dvoch vzdelávacích systémoch, čo je veľmi náročné.
Máte niekoho blízkeho na fronte?
Jedného príbuzného máme nezvestného, predpokladáme, že ho zajali. Ďalší bol zranený. Človek si na to musí zvyknúť, stáva sa to súčasťou života. Zároveň si uvedomujeme, že raz môžeme byť na rade aj my.
Čo vám dnes najviac chýba z obdobia pred vojnou?
Úplná rodina. Všetky moje tri dcéry naraz doma.
Máte pocit, že Európa rozumie tomu, čím Ukrajina prechádza?
Mnohí ľudia áno. Poznám ľudí, ktorí situáciu chápu a prišli si ju pozrieť na vlastné oči. No niektorí sa prekvapene pýtajú: „Vojna sa ešte neskončila?“ alebo „Prečo sa jednoducho nevzdáte územia a nebudete opäť s Rusmi ako bratia?“ Mám pocit, že nechápu, s čím a s kým bojujeme. Neuvedomujú si, že môžu byť ďalší na rade.
Aký je postoj Ukrajincov k Rusom?
Ukrajinci cítia hnev a stratili voči Rusom rešpekt. Vnímajú, že Rusi podporujú diktátora výmenou za pohodlný život. Osobne mi je Rusov ľúto, že dokážu žiť bez slobody. Pre mňa by bol život bez nej horší ako život bez jedla alebo tepla.
Ako si predstavujete Ukrajinu o päť rokov?
Ako stále nezávislú krajinu, kde môžem hovoriť svojím materinským jazykom, nebudem nútený vstúpiť do ruskej armády a útočiť na Poľsko, Maďarsko či Slovensko. Ako krajinu, kde nebudem musieť počúvať ruskú propagandu v televízii a rádiu. Som pripravený pre to aj trpieť.
Andriy Yukhymenko (51) – sa narodil vo východnom Nemecku v rodine vojenského dôstojníka a od svojich 14 rokov žije v Kyjeve. Povolaním je novinár a editor s 20-ročnou praxou vo významných ukrajinských médiách. Od začiatku ruskej invázie pracuje v teréne ako koordinátor humanitárnej pomoci na Ukrajine pre Nadáciu Integra. Zodpovedá za distribúciu potravinovej pomoci, inštaláciu mobilných domov a opravy domov poškodených po ruských útokoch. Je ženatý, má tri dcéry.
