„Aj ja som mal na druhej strane hranice bratrancov, ale roky mi to nikto ani nepovedal,“ hovorí starosta Veľkých Slemeniec Ľudovít Tóth. Obec, ktorá patrí do okresu Michalovce a leží na dnešnej slovensko-ukrajinskej hranici, vedie vyše dvadsať rokov. Je miestnym rodákom, narodil sa v roku 1962, keď už bol medzi susediacimi obcami Veľké a Malé Slemence natiahnutý ostnatý drôt a hranicu strážili vojaci Sovietskeho zväzu (ZSSR). Jedna obec zostala v Československu, druhá sa ocitla v ZSSR.
Čiara na mape
Malé a Veľké Slemence sa po skončení prvej svetovej vojny stali súčasťou Československej republiky. Keď vypukla druhá svetová vojna, pripadlo územie na základe Viedenskej arbitráže Maďarsku. V novembri 1944 napochodovali do obce sovietske vojská, no oslobodenie prinieslo trpkú skúsenosť. Hovorilo sa, že Stalin kreslil hranice na mapu hrubou čiarou, ktorá v realite rozdelila rodiny do dvoch štátov. Tak sa to stalo aj v Slemenciach.
V obci dnes nežije už veľa pamätníkov. Najstaršou obyvateľkou je 92-ročná Oľga Ivanová. Spomína, že nepriechodná hranica v strede obce vyrástla doslova za noc. Po nakreslení čiary na mape najskôr medzi obcami Malé a Veľké Slemence pribudla len drevená závora a Sovieti púšťali miestnych ľudí s priepustkou obrábať polia, ktoré im zostali za hranicou. Tesne pred žatvou v noci z 29. na 30. augusta 1946 prišiel šok. Na hranici natiahli drôty a v obci postavili trojmetrový plot. Ľudia sa už nedostali na svoje polia po úrodu.
Dcéra za hranicou
Oľga Ivanová spomína príbeh, ktorý poznajú mnohí v obci – o dievčati, ktoré bolo na letných prázdninách u starých rodičov vo Veľkých Slemenciach a k rodičom do vtedajšieho ZSSR, kde dominovalo Rusko, sa už nikdy nevrátilo. Príbeh nie je legenda. Ako mi vysvetlil starosta, dievčina sa volala Rebeka a mohla sa vrátiť k rodičom na sovietskej strane hranice, no tí sa rozhodli, že bude lepšie, ak zostane v Československu.
V dokumentárnom filme Hranica, ktorý o obci nakrútil režisér Jaroslav Vojtek, Rebeka Kulíková spomína na svoju svadbu. Nemohla sa na nej stretnúť so svojimi rodičmi. „Obliekla som si svadobné šaty a nahovorili ma, aby som sa išla ukázať k hranici matke a otcovi, aby ma aspoň videli. Nuž, rodičia plakali tam a ja tu,“ spomína vo filme.
Záznamy obce hovoria o jedinej rodine, ktorej sa podarilo utiecť do Československa, a to pol roka po opevnení hranice ostnatými drôtmi. „Dlho sa skrývali po okolitých dedinách, aby ich nedeportovali späť do ZSSR. Napokon naše úrady legalizovali ich pobyt. Viac sa o prechod nik nepokúšal, lebo čiaru lemovalo šesť radov ostnatého drôtu a intenzívne ju kontrolovali pohraničiari,“ píše sa na tabuli pri obecnom úrade.
Nie je známy žiadny prípad, keď by niekto chcel utiecť z Československa do sovietskeho Ruska.
Nehrajte sa pri drôte
Oľga Ivanová žije v dome v strednej časti obce, stará sa o ňu dcéra Erika Nagy. V tomto dome sa narodila a vyrastala tu. Spomína, že ako deti navštevovali starkú, ktorá bývala hneď v druhom dome pri hranici. „Kúsok od nás bol cintorín, tam postavili strážnu vežu. Pamätám si, ako nám rodičia aj starí rodičia stále hovorili, aby sme nechodili k veži a k hranici. Toľko nám to opakovali, až sme sa báli a k hranici sme sa nepribližovali.“
Aj oni mali na druhej strane hranice v Malých Slemenciach príbuzných. Na návštevu prišli až po rozpade ZSSR. „Pamätám si, že k nám chodila teta a vždy priniesla voňavky, cukríky a silný čierny čaj, volali sme ho ruský čaj. Nechodila často, možno raz za dva roky, pretože na cestu potrebovala víza a prejsť musela cez priechod vo Vyšnom Nemeckom. Zo susednej dediny k nám cestovala niekoľko hodín,“ hovorí Erika Nagy.
Stretnutia rodín neboli ľahké ešte dlho po rozpade komunistického bloku. Ľudia potrebovali víza. Tí na slovenskej strane o ne museli ísť požiadať do vyše 40 kilometrov vzdialených Michaloviec. Nedostali ich na počkanie. Museli po ne cestovať ešte druhý raz. A potom bolo treba ísť cez priechod vo Vyšnom Nemeckom.
Starostovia v americkom Kongrese
Plány na vybudovanie pešieho priechodu zostávali aj po vstupe Slovenska do Európskej únie iba na papieri. Až kým starosta Malých Slemeniec Miklós Zelei nenapísal o dedinách knihu a spolu so starostom Veľkých Slemeniec Ľudovítom Tóthom nevycestovali v roku 2002 do USA, kde príbeh porozprávali v americkom Kongrese. „Mal som problém vysvetliť im, ako je niečo také u nás vôbec možné,“ hovorí Tóth. Príbeh dediny sa dostal do médií a o tri roky konečne v obci otvorili hraničný priechod pre peších.
Keď sa Eriky Nagyovej pýtam, aká bola pri otvorení priechodu v obci nálada, hovorí, že sama bola v tom čase v USA. „Šla som po skončení školy za rodinou, ktorá sa tam vysťahovala dávno pred vojnou. Žila som v New Jersey, keď do USA prišiel náš starosta,“ hovorí. Stretla sa s ním na spoločnom podujatí slovenských a maďarských migrantov v USA.
Na Slovensko sa Erika vrátila doopatrovať mamu. Má americké aj slovenské občianstvo a hovorí, že doma sa cíti v USA aj vo Veľkých Slemenciach.
Hranica a vojna
Väčší ruch zažila hranica až po zrušení vízovej povinnosti, keď cez ňu Slováci chodili na lacné nákupy na Ukrajinu a tamojší obyvatelia zas vozili tovar na Slovensko.
Najsilnejšie sa do spomienok obyvateľov zapísal začiatok invázie Ruska na Ukrajinu vo februári 2022. „Máme v obci asi šesťsto obyvateľov a zrazu k nám cez hranicu denne prišlo šesť- až sedemtisíc ľudí. S Červeným krížom sme v obci postavili dva veľké stany, kde sme sa o nich starali. Postupne sa pridal štát a ľudí priamo na hranici čakali autobusy, ktoré ich odvážali do Michaloviec,“ spomína na prvé týždne okupácie starosta.
A ako to na priechode vyzerá dnes? Starosta a obyvatelia hovoria, že rušnejšie je tu pred víkendom, keď na Slovensko prichádzajú manželky a mamy za mužmi a synmi.
Som v obci v piatok ráno a pri priechode zostanem zhruba polhodinu. Za ten čas na slovenskej strane zaparkuje auto a vystúpi z neho štvorčlenná rodina s deťmi. Cestujú k zubárovi do Užhorodu, ošetrenie ich vyjde lacnejšie ako na Slovensku. Na druhej strane hranice ich čaká taxík, ktorý platí klinika.
Z opačnej strany prídu tri ženy. Dve sa zvítajú s mužmi, ktorí tu na ne čakajú. Tretiu nečaká nikto. „Prišla som autom, nechala som ho na druhej strane. Prejsť cez hranicu pešo je rýchlejšie. Cestujem ďalej do Košíc za synom. Má tam prácu, chodím za ním každý víkend,“ vysvetľuje.
Na jazyku mám otázku o vojne a mobilizácii a hľadám spôsob, ako ju citlivo položiť. Nemusím, lebo žena sama dopovie: „Čo by ste urobili vy? Poslali by ste svojho jediného syna bojovať?“
