Na Slovensku sa rozpútal ohňostroj emócií okolo „rušenia Benešových dekrétov“. Bublinka sa nafúkla po teatrálnej návšteve politikov Progresívneho Slovenska na južnom Slovensku a zasadnutí ich poslaneckého klubu v Komárne. Bola by to len búrka v pohári vody, ak by nešlo o vážnu vec a ak by slovensko-maďarské vzťahy aj bez toho nebudili obavy.
Najlepšie na tom je, že Michal Šimečka a jeho partia vo vyhlásení vlastne nepovedali nič zlé. Stačí si ho vypočuť, čo zjavne väčšina kritikov neurobila. Vyzývajú v ňom vládu, aby prestala využívať Benešove dekréty ako právny titul na odnímanie pozemkov a konfiškovanie majetku ľuďom v pohraničí.
Podivné prípady
Ide o to, že zbavenie Maďarov ich majetku sa po vojne zrealizovalo iba čiastočne. Tí, čo na Slovensku ostali, ďalej užívali svoje domy a pozemky, veď to pri státisícoch ľudí ani inak nešlo. Po čase sa konfiškácie zastavili. Pri majiteľoch, ktorí boli štátnymi občanmi Československa a neskôr Slovenska, by reálne ani nemali skutočný zmysel.
Vlastníctvo majetku sa na Slovensku z neznámeho dôvodu opäť začalo spochybňovať v roku 2018. Objavili sa podivné prípady, keď ľudia prišli o pozemky alebo domy, ktoré dlhodobo patrili ich rodine, so zámienkou, že mali byť skonfiškované. Dokonca takúto prax štátu potvrdili aj súdy.
Predstavte si, že v dobrej viere kúpite pozemok niekde pod Košicami, postavíte si na ňom dom a po troch rokoch príde štát a zoberie vám ho, pretože ho mali pred 80 rokmi skonfiškovať. Netušil o tom pôvodný majiteľ ani ten pred ním, čo mu ho predal, ani jeho otec, po ktorom ho zdedil a už medzitým zomrel. Žiadna informácia, žiadny záznam v katastri.
Toto sa na Slovensku stáva a ide o obrovské zlyhanie štátu pri jeho ochrane základného ľudského práva občana, a to práva na vlastnenie majetku. Ide o podobnú logiku, ako keby štát pri zápise auta overil, že nie je kradnuté, a potom ho o pol roka skonfiškoval, lebo je kradnuté. Ľudí, ktorí rozprávkovo zbohatli na „reštitúciách“ a prevodoch pôvodne skonfiškovaných pozemkov, je veľa, logicky to teda láka aj ďalších špekulantov.
Ak teda chce Progresívne Slovensko zastaviť takéto realitné lúpeže pod zámienkou Benešových dekrétov, je to chvályhodné. Problém je ako zvyčajne v otázke, ako túto tému otvoriť. Ak ju niekto namiesto vecnej odbornej diskusie spolitizuje tak, ako to urobili Michal Šimečka a spol. v Komárne, nemôže sa čudovať, že to vzápätí prinesie búrku zbytočných emócií a mediálneho hejtu, čoho svedkami sme aj teraz.
Prvoplánovo
Možno chápať zámer Progresívneho Slovenska pretiahnuť voličov spomedzi slovenských Maďarov na svoju stranu a vyfúknuť Smeru tromf, že týchto voličov okabátil svojimi objatiami s Viktorom Orbánom. Už pri posledných prezidentských voľbách sme zažili, že ich hlasy boli jazýčkom na váhach. Podobne to môže byť aj pri voľbách parlamentných.
Ak to však niekto robí tak naivne a prvoplánovo, ako sme videli tento týždeň, sympatie Maďarov si nezíska, skôr príde o podporu vlastných voličov. Neohrabaná komunikácia v afére Benešových dekrétov svedčí nielen o Šimečkových biednych skúsenostiach s politicky štipľavými témami, ale aj o slabej pripravenosti lídra volebných prieskumov na vládnutie v tejto krajine.
