Takmer celé desaťročia patrilo uznanie arménskej genocídy medzi témy, ktorým sa izraelské vlády vedome vyhýbali. Nie preto, že by spochybňovali historické fakty. Turecko bolo dlhé roky jedným z najbližších strategických partnerov Izraela v moslimskom svete. Jednomyseľné rozhodnutie vlády premiéra Benjamina Netanjahua preto predstavuje zásadný obrat izraelskej diplomacie.
Minister zahraničných vecí Gideon Saar podľa agentúry AP označil tento krok za „morálnu a historickú povinnosť“. Pripomenul, že systematické vyvražďovanie Arménov v rokoch 1915 až 1917 je dodnes predmetom organizovaného popierania zo strany tureckej vlády. Historici odhadujú počet obetí na približne 1,5 milióna ľudí, pričom podľa niektorých odhadov to bolo ešte o stotisíc viac.
Turecké ministerstvo zahraničných vecí reagovalo podľa očakávania mimoriadne ostro: Izrael sa týmto „politickým rozhodnutím“ snaží zakryť vlastné zločiny v Gaze a pokračuje v destabilizácii regiónu, informoval izraelský internetový spravodajský denník The Times of Israel. Podobne podľa denníka Israel National News reagoval aj Azerbajdžan. Izraelské rozhodnutie označil za politizáciu histórie a varoval pred negatívnym dosahom na stabilitu južného Kaukazu.
Turecko ako nástupnícky štát Osmanskej ríše pojem genocída odmieta. Tvrdí, že počas prvej svetovej vojny zahynulo 300- až 500-tisíc Arménov a že išlo o dôsledok vojnových represálií, nie o plánované vyhladzovanie.
Tridsať štátov
Rozhodnutie prichádza po dramatickom zhoršení izraelsko-tureckých vzťahov od útoku Hamasu na juh Izraela zo 7. októbra 2023. Prezident Recep Tayyip Erdoğan opakovane obvinil Izrael z genocídy v Pásme Gazy a jeho postup prirovnal ku „konaniu nacistického Nemecka“ voči Židom. Benjamin Netanjahu následne označil Erdoğana za antisemitského diktátora a obvinil ho z represálií voči Kurdom.
Uznaním arménskej genocídy sa Izrael zaradil k viac ako tridsiatim krajinám sveta, ktoré ju oficiálne uznali. Sú medzi nimi napríklad USA, Francúzsko a Nemecko. Pridali sa aj Kanada, Taliansko, Brazília, Argentína, Rusko, Grécko, Rakúsko, Švédsko, Slovensko či Česká republika.
Medzinárodný súdny dvor v Haagu arménsku genocídu nikdy neposudzoval a nikdy o nej nerozhodol. Jej uznanie preto nevychádza z rozsudku medzinárodného súdu, ale z rozhodnutí jednotlivých štátov a ich parlamentov na základe historických výskumov.
Podľa Eugena Korna z organizácie Jewish Council for Public Affairs tvorili Arméni pred genocídou približne dvojmiliónové etnikum. Pri genocíde tak o život prišlo 75 až 80 percent arménskeho obyvateľstva. Na porovnanie, počet obetí vojny v Gaze sa odhaduje približne na 60-tisíc. Pri populácii 2,3 milióna ľudí ide približne o 2,8 percenta obyvateľov Pásma Gazy. Toto číslo však zahŕňa celkový počet hlásených obetí a nerozlišuje, koľko z nich bolo civilistov a koľko príslušníkov Hamasu alebo iných ozbrojených skupín.
Samotné čísla nerozhodujú o tom, či ide alebo nejde o genocídu. Na potvrdenie takého obvinenia musí byť preukázaný genocídny úmysel. Štatistika však ukazuje výrazný rozdiel v rozsahu demografických následkov. Tvrdenie, že Izrael pácha genocídu, odmietli okrem USA aj vlády Spojeného kráľovstva a Nemecka.
Spor o Gazu
Diskusiu komplikuje aj prebiehajúci spor pred Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu. Juhoafrická republika podala žalobu proti Izraelu koncom roka 2023 a tvrdí, že Izrael porušuje dohovor o genocíde. Izrael obvinenia odmieta s tým, že vedie vojnu proti teroristickému hnutiu Hamas, ktoré systematicky a cielene využíva civilistov ako ľudské štíty.
Dôležitý je aj vývoj konania v Haagu. Medzinárodný súdny dvor môže ako jediný rozhodnúť, či Izrael v Gaze páchal genocídu. Juhoafrická republika v júni 2026požiadala o ďalších 18 mesiacov na predloženie dôkazov. Odhaduje sa, že verdikt padne až okolo roku 2029.
Izraelské uznanie arménskej genocídy je preto viac než len historické gesto. Je to aj pripomenutie, že slovo genocída patrí medzi najvážnejšie pojmy medzinárodného práva a nemalo by sa používať ako bežná súčasť politického boja. Ak má mať váhu, musí stáť na dôkazoch, historických faktoch a právnych kritériách, nie na momentálnej potrebe oslabiť politického protivníka.
Riešením nie je relativizovať utrpenie Arménov, Palestínčanov, Židov ani iných obetí vojen a masového násilia. Práve naopak: štáty, médiá aj medzinárodné inštitúcie by mali dôsledne rozlišovať medzi vojnovými zločinmi, zločinmi proti ľudskosti a genocídou. Len tak sa dá chrániť pamäť skutočných obetí a zároveň zabrániť tomu, aby sa pojem genocída vyprázdnil a zmenil na politickú nálepku.
