V niektorých osadách žijú Rómovia ako v stredoveku, tvrdí mentor generačnej chudoby

Pracujete s rodinami v sociálnej núdzi, najmä s Rómami v osadách. S čím za vami väčšinou prichádzajú?

Chceli by sa zbaviť dlhov, lepšie hospodáriť, pristaviť si ďalšiu izbu, kúpiť dom či nájsť si prácu. Iní by si zas chceli vysporiadať pozemok pod domom, pripojiť elektrinu alebo napísať rozvodové papiere. Môže sa stať, že muž má za cieľ získať prácu v zahraničí, a zistím, že je za tým partnerská kríza, v tom prípade riešim najskôr tú. Takisto – a to trvá aj viac stretnutí – si vysvetľujeme, že sa budeme pravidelne vídať jeden rok až tri roky, lebo toľko trvá program, a že za to nič nebudú platiť. Dôležitým pravidlom programu Filip je, že rodina si sama určuje ciele, nerobí to mentor.

Ako k tomu pristupujete? Keď je rodina zadlžená, vezmete si papier a začnete spisovať, kde a čo nezaplatili?

Mapovanie dlhov je mravčia práca, taká detektívka. Môže trvať aj pol roka, lebo na Slovensku neexistuje centrálny register dlhov. Ide napríklad o dlhy mobilným operátorom, bankám, obciam, nebankovým inštitúciám alebo o pokuty za diaľničné známky, neodhlásené vozidlo, za nevykonanú technickú či emisnú kontrolu. Obrovským problémom ľudí v generačnej chudobe, teda takej, ktorá sa dedí z generácie na generáciu, sú tiež dlhy v zdravotných poisťovniach. Mnohí z týchto ľudí nevedia, kedy a kde sa majú evidovať, ako to majú riešiť, a dlhy im postupne rastú.

Zadlženie teda zosumarizujete. Čo nasleduje?

Snažím sa hľadať individuálne riešenia a motivovať rodiny, aby dlhy splácali. Žiaľ, v mnohých komunitách sa zaužívalo, že najlepším riešením je osobný bankrot. Ten človeka síce ochráni od dlhov, ktoré do konkurzu prihlási, no sťažuje mu možnosť získať v budúcnosti úver v banke a mnohé ďalšie veci. Bankrot núti rodiny, ktoré vlastnia majetok v istej hodnote, aby ho predali a vyplatili z toho veriteľov. Niekedy jednotlivci v snahe zachrániť, čo sa dá, prevedú majetok na bratranca či partnerku, no tieto okolnosti sa skúmajú aj roky dozadu. Keď sa na to príde, rodiny môžu prísť aj o to málo, čo majú. Často sme jediní, od koho sa podobné informácie dozvedia.

Už tretí rok pracujete v osadách s Rómami v dedine Chminianske Jakubovany neďaleko Prešova. Stretávate sa u nich doma? Ako tieto domácnosti vyzerajú?

V Jakubovanoch žije jedna z najchudobnejších komunít na východnom Slovensku. Väčšina ľudí žije v osade pred obcou. Niektorí bývajú v chatrčiach, ktoré sú na úrovni neskorého stredoveku. Nemajú tečúcu vodu ani kanalizáciu, neexistujú tam spevnené cesty. Predstavte si murovanú izbu päť krát šesť metrov, tí šťastnejší majú aj druhú. V osadách fungujú zásobníky vody, ktoré sa však zanášajú a kazia. Keď vypadnú, ľudia musia chodiť ďaleko po vodu. Situáciu okolo toaliet vám radšej ani nebudem približovať.

Koľko ľudí býva v podobných domoch, ak sa ich príbytky vôbec dajú takto nazvať?

V jednej domácnosti žijú traja-štyria dospelí a nezriedka ďalších päť či šesť detí. Keďže Rómovia majú veľmi otvorený vzťah ku svojej rodine, ľudia neklopú, len tak prichádzajú a odchádzajú. Raz som na jednom mentoringovom stretnutí narátal v kuchyni sedemnásť ľudí.

Je v rómskom prostredí pre vás výhodou, že ste muž, alebo skôr naopak?

Tým, že som muž, musím veľmi dbať na to, aby ma miestni chlapi akceptovali. Mnohí z nich totiž chodia na týždňovky do zahraničia. Prísť do ich domu a hovoriť sám s manželkou niektorého z nich môžem len vďaka tomu, že je medzi nami vybudovaná dôvera. Niekedy trvá aj mesiace, kým si ma ľudia pustia do života.

Vlastnia rodiny domčeky, v ktorých žijú?

V Jakubovanoch je drvivá väčšina chyžiek nevysporiadaná a časť z nich je v extraviláne inej obce, čo veci sťažuje. Deväťdesiatdeväť percent domčekov je nelegálnych, sú to neskolaudované, resp. neskolaudovateľné stavby.

Čo je pre týchto ľudí nádejou, o čom snívajú?

Kúpiť si dom v obci mimo osady, nájsť si stabilnú prácu a zabezpečiť pre svoje deti lepší život, ako majú oni. Mnohí starousadlíci z Jakubovian odchádzajú, noví ľudia z majority nepribúdajú. V domoch v obci v súčasnosti býva asi 300 ľudí, v osadách ich žije odhadom asi tritisíc. Nádejou by bolo, ak by tu obec mohla vybudovať nájomné domy alebo byty. Viaceré chudobné rodiny v iných komunitách sú zapojené v projekte Domov, kde si najskôr istý čas sporia a potom môžu dostať mikropôžičku a stavebného majstra. Ten im pomôže s nákupom materiálu či poradí so zložitejšími stavebnými prácami. Domy si postavia sami a potom ich dostanú do vlastníctva.

FOTO: Mária Bodnárová

Tritisíc ľudí v osade žije bez tečúcej vody a kanalizácie. Čo na to obec?

Robí, čo môže. Jakubovany sú v súčasnosti najmladšou obcou na Slovensku, majú najväčší podiel detí a mladých ľudí. Pred pár rokmi obec postavila veľkú novú školu, dnes potrebuje ďalšiu. Tá je prioritou. Riešia už vodovod a kanalizáciu, ktoré pôjdu aj do osád. To bude obrovská zmena k lepšiemu.

Môže byť pre nich riešením prenajať si byt niekde inde?

Pre ľudí žijúcich v generačnej chudobe sú najväčším bohatstvom rodina a príbuzní. Keď sa človeku z majority pokazí auto, ide do autoservisu. Keď neštartuje auto niekomu z osady, opraví ho bratranec z tretieho kolena. Podobne je to aj v prípade, že ak niekto z rodiny potrebuje pomoc, všetci pustia z ruky to, čo práve robia, a idú mu pomáhať. Aj keby mali ísť prvý deň do novej práce. Vedia, že ak by to neurobili, tak sa im to neskôr vráti. Pre ľudí z osady je takmer nemožné opustiť vzťahy, v ktorých fungujú. A ak by aj prišli do lacného prenajatého bytu, nevedeli by, čo s ním, pretože celý život fungovali v úplne odlišnom prostredí.

Čo tým myslíte?

Kolegyňa pomáhala jednej klientke zamestnať sa ako upratovačka. Na otázku, či vie vysávať, klientka odpovedala: Jasné. Keď však chytila do ruky vysávač, začala s ním zametať. Hanbila sa povedať, že vysávač nikdy nepoužívala. Podobne je to aj s bytom. Ak by ho dostala rodina, ktorá nie je pripravená na život mimo osady, asi by sa oň nevedela starať ani si našetriť na nájomné, nech by bolo akokoľvek nízke. Keby im vypli elektrinu, je možné, že by do steny urobili dieru na piecku.

Ľudia v chyžiach často platia za energie viac ako rodiny vo veľkých bytoch. Prečo?

Na to, aby distribučná spoločnosť zriadila prípojku, musia byť dodržané isté pravidlá, ktoré v komunite spĺňa len málo ľudí. Tak sa na jednu prípojku podomácky napojí aj ďalších päť či šesť domácností. Televízie im idú celé dni, k tomu staré chladničky a mrazničky, ktoré majú veľmi vysokú spotrebu. Ľuďom v osade chodia na konci roka nedoplatky aj päťsto eur. A keď príde hádka, niekto platiť prestane a môže sa stať, že elektrinu vypnú všetkým.

Líši sa situácia s bývaním u ľudí z rómskych komunít v Česku a na Slovensku?

České rómske komunity sa nepodobajú na osady na východnom Slovensku alebo na juhu Banskobystrického kraja. V Česku ide väčšinou o mestské komunity, rómske obytné štvrte a nájomné domy. Izolované komunity na Slovensku sú v tomto zmysle oveľa chudobnejšie. No ľudia z rómskych komunít na Morave robia podobne nešťastné finančné rozhodnutia. Generačná chudoba sa neviaže na lokalitu či národnosť, vzorce správania sú veľmi podobné.

Vo vylúčených komunitách nie je raritou ani uzatváranie úverov s nevýhodnými alebo nezákonnými podmienkami. Ako postupujete v prípade, ak na niečo takéto narazíte?

Nedávno sme riešili situáciu, keď finančná inštitúcia poskytla pôžičku slobodnej mame štyroch detí a s piatym dieťaťom na ceste. Nastavené úroky neboli, obrazne povedané, s kostolným poriadkom. Samozrejme, že naša klientka nedokázala úver splácať. Podobné situácie preto pravidelne konzultujeme s poradným tímom, právnikmi a špecialistami z Národnej banky Slovenska, ktorá nás podporuje finančne aj odborne. Odborníci nám aj v spomínanom prípade pomohli zistiť, že úver bol premlčaný a inštitúcia už nemohla vyžadovať jeho splácanie.

Práca s vylúčenými rómskymi skupinami v osadách musí byť veľmi náročná. Čo vás motivovalo venovať sa práve tejto práci?

Po pandémii som si povedal, že chcem riešiť viac než len zisk či stratu v nejakom korporáte. Manželka náhodou narazila na inzerát organizácie Cesta von a jej program Filip. Náš syn sa tiež volá Filip, tak nás to zaujalo.

Čo ste študovali?

Právo, ale nikdy som sa mu nevenoval. V štátnej správe som riešil dávky v hmotnej núdzi, nejaký čas som robil personalistiku, vždy ma bavili tabuľky a financie. Program Filip sa akurát naplno rozbiehal, ja som mal mix vhodných skúseností a asi aj vlastností, tak som to skúsil.

Ako vyzerala vaša prvá návšteva v osade?

Tušil som, ako to tam asi vyzerá. Keď mi povedali, že budem mať na starosti Chminianske Jakubovany, išiel som si to tam najskôr pozrieť so svojím známym a skoro som dostal infarkt. Dnes by som už túto prácu nemenil. Obdivujem ľudí z osady, lebo dokážu prežívať v živote radosť aj napriek tomu, v akých podmienkach žijú.

Zmenilo sa po troch rokoch sprevádzania Rómov vaše vnímanie tejto práce?

Dnes vidím, že veľká časť mojej práce je v skutočnosti práca so samým sebou. Musel som zmeniť svoje očakávania. Prijal som, že to, čo je pre niekoho normálne a správne, pre iného takým byť nemusí. Zažil som napríklad mentoring, kde za oknom miestnosti, v ktorej sme sedeli, mali zabíjačku. Alebo počas konzultácie, ktorú s rodinou viedla kolegyňa aj s právnikom z NBS, sa otec rodiny zdvihol a v polovici rozhovoru bez slova odišiel. Jeho manželka nám vysvetlila, že si išiel „zakuric“.

Vie vás popri týchto bohatých skúsenostiach ešte niečo vytočiť?

Keď som nedávno šoféroval do Jakubovian, vonku snežilo a lialo. Na ceste v opačnom smere som zazrel muža, s ktorým som mal dohodnuté stretnutie. Zastavil som a pýtam sa ho: ,Roman, kam ideš?‘ Hovorí mi: ,Cement kúpiť.‘ A ja na to: ,Teraz? Ja idem iba kvôli tebe z Košíc!‘ A on: ,No hej. Ale ráno som si rozmyslel, že idem betónovať.‘ Prišli mu totiž pomôcť chlapi, ktorí práve dorazili domov „z fušky“ a v ten deň mali čas. Tak šli betónovať.

Koľko stojí také jedno mentoringové stretnutie?

Niečo vyše 100 eur. Náš program môže fungovať bezplatne len vďaka donorom. Na najbližšom stretnutí som to Romanovi pripomenul. A aj to, že ak chce v programe pokračovať, potrebuje rešpektovať dohodnuté podmienky. Našťastie dnes už máme v Jakubovanoch komunitné centrum a v podobných prípadoch nemusím čakať v aute.

FOTO: SITA

Čo vám víri v hlave, keď po stretnutí odchádzate domov?

Po troch rokoch som sa naučil držať si hranice a nenosiť si príbehy ľudí z osady domov. Zároveň mi často napadne slovo hanba v súvislosti s tým, že aj v roku 2025 niektorí ľudia u nás žijú ako v stredoveku. Niekedy sa z toho všetkého cítim na dne. Zavolám kolegom a posťažujem sa im. Spolu si hovoríme, že nemôžeme chcieť od tých rodín viac, ako je pre ne únosné.

Čo považujete pri práci s Rómami za úspech?

Máme vytvorené veľmi presné merania a každý polrok zisťujeme, či sa rodina posunula dopredu. Pre nás je úspechom, keď rodina splní cieľ, ktorý si sama stanovila. Niekto si napríklad našiel legálnu prácu, iný začal šetriť desať eur mesačne. Alebo rodina, ktorá o vyplatení dlhov v zdravotnej poisťovni ani neuvažovala, ich dnes už nemá a jej členovia môžu riešiť svoje zdravotné problémy. Z jedného klienta sa napríklad stal náš kolega a dnes mentoruje rómskych tínedžerov. Ďalšej klientke a zároveň kolegyni z programu Omama sa podarilo presťahovať z maringotky do domu v obci, ktorý si kúpili, a presťahovali sa tam aj jej dve deti s rodinami. To sú na ich pomery obrovské posuny. Pre mňa je veľkým úspechom už len to, keď rodina začne veriť, že sa veci dajú zmeniť, a prejde z beznádeje do nádeje. To je veľká vec.