Návštevy Ruska slovenskými politikmi naznačujú, že by boli schopní akceptovať od Kremľa aj nelegálnu pomoc. Trumpove kroky podporujú Putinov cieľ – kapituláciu Ukrajiny. Ak USA majú zostať lídrom slobodného sveta, nemôžu byť spojencom Ruska, hovorí politológ Grigorij Mesežnikov.
DRUHÁ ČASŤ ROZHOVORU. PRVÁ BOLA UVEREJNENÁ V PONDELOK (12. MÁJA 2025), NÁJDETE JU TU.
Politológ Samuel Abrahám, ktorý po emigrácii z Československa študoval sovietológiu na univerzite v Toronte, na margo zmien v roku 1989 hovoril, že všetci sovietológovia a odborníci na východnú Európu boli zaskočení razantnými geopolitickými zmenami, ktoré sa vtedy udiali. Podobne zaskočení sú politici, politológovia, ekonomickí lídri či oligarchovia aj tým, čo sa deje v USA po druhom nástupe Trumpa. Pre Európu a veľkú časť Ameriky je to šok. V Kremli sa však z toho tešia.
Vnímam veľký rozdiel medzi prvým a druhým volebným obdobím Trumpa. Keď sme robili projekt o „ostrej sile“ autoritárskych štátov, mali sme jedno z pracovných stretnutí aj s pracovníkmi Rady národnej bezpečnosti v Bielom dome vo Washingtone. Trump bol v tom čase ešte obklopený ľuďmi, o ktorých integrite a prozápadnej orientácii sa nedalo vôbec pochybovať. Mali jasné názory na Rusko a Čínu – vnímali ich ako nepriateľský tandem proti USA.
Teraz je to, zdá sa, inak.
Sledujem verejné vyjadrenia zástupcov novej administratívy o celosvetovej politike, o vojne na Ukrajine a vidím pozadie tejto koncepcie či pokusu získať na svoju stranu Rusko proti Číne. Podľa mňa je to neuveriteľná utópia. K tomu nikdy nedôjde. Rusko je v podstate čínsky vazal. Má vlastnú dlhodobú agendu s Čínou, ktorá reálne podporuje Rusko vo vojne proti Ukrajine. Zatiaľ síce ešte nie vojensky, ale politicky úplne.
Čína navyše nikdy nehlasovala proti Rusku v OSN.
A okrem toho majú spoločné ekonomické dohody, ktoré USA nemôžu nikdy a ničím nahradiť. Od Trumpovej administratívy počúvame, že chcú získať Putina na svoju stranu. Zločinca a diktátora Putina, ktorý je agresorom a chce rozložiť Európsku úniu, chcú získať za spojenca proti Číne, ktorá je rovnako autoritárska a expanzívna veľmoc, možno momentálne navonok menej agresívna. Ak Spojené štáty majú zostať demokratickou krajinou, lídrom slobodného sveta, tak je nepredstaviteľné, aby mali takého spojenca. Navyše, v téme vojny na Ukrajine by sa tým postavili na stranu Ruska. Z dlhodobého a strategického hľadiska je takéto spojenectvo úplne zlou úvahou a zlým odhadom.
Vychádzate z premisy, že by USA mali zostať demokratickou krajinou a lídrom demokratického sveta. Myslíte si, že toto je záujmom Trumpa a jeho exekutívy?
Nuž, javí sa to tak, že Trump sám seba nevníma ako lídra slobodného sveta. On je transakčný politik, ktorý preferuje záujmy USA. Aj keby sme voči tomu mali výhrady, ide o ich rozhodnutie, na ktoré môžeme mať svoj názor, ale to je tak všetko. Trump formuluje záujmy USA bez ohľadu na to, čo si o tom myslíme, a chce ich dosiahnuť metódou transakcie. Nepresadzuje ich spôsobmi, ktoré by svedčili o tom, že Spojené štáty sú naďalej lídrom slobodného sveta a považujú svoje spojenectvá v slobodnom svete za najlepšiu cestu k dosiahnutiu vlastných národných záujmov.
Trump však ešte stále nie je v pozícii Putina, ktorý svojich susedov vojensky atakuje a ohrozuje.
Som veľmi zvedavý, či sa Trumpovi podarí dosiahnuť touto metódou dobré výsledky. Bude Trumpovou dominantnou metódou to, že rezignuje na spojenectvá, ktoré sú založené na spoločných predstavách o slobode, aj na ostatné strategické záujmy v rôznych častiach sveta, uprednostní tieto transakcie a nebude ich kombinovať s inými postupmi? Uvediem fakty. Ako sa správa súčasná administratíva voči dvom najbližším spojencom v NATO – Kanade a Dánsku? Trump presadzuje rôzne transakcie typu: Kanada by sa mala stať 51. štátom USA a za to bude mať ekonomické výhody, Dánsko by sa malo vzdať Grónska, lebo USA ho potrebujú.
Asi bude rozhodujúce, či tá transakčná metóda bude úspešná, alebo či sa Trump bude pokúšať svoje zámery presadzovať inak. Na tom sa to zrejme láme.
Pre mňa je smerodajné alebo symptomatické, že sa o niečo také vôbec pokúša.
Zrejme máte o Trumpovi vyššiu mienku ako mnohí iní.
Samozrejme, kritizujem ho. Už som prekonal to vnútorné metodologické obdobie uvažovania o racionalite súčasného diania, bol som prekvapený viacerými nečakanými udalosťami a míňal som veľa vnútornej energie, aby som si to pre seba nejako racionalizoval. Dnes to vnímam ako realitu, pri ktorej sa treba nejako zariadiť.
Dúfam, že k tomu nikdy nedôjde, ale spomeniem bývalú Varšavskú zmluvu, kde jej najsilnejší člen prepadával svojich spojencov – Maďarsko v roku 1956 alebo Československo v roku 1968. Zatiaľ k ničomu podobnému zo strany Trumpa nedochádza, no on sám nevylúčil, že Grónsko obsadí aj silou.
Znamenalo by to konflikt dvoch členov NATO a podobnosť s Putinovou agresiou? Ako by sa vtedy uplatnil článok 5 Severoatlantickej zmluvy?
Bol by to rozpad NATO. Varšavská zmluva sa nevyznačovala len tým, že jej najsilnejší člen prepadával svojich menších spojencov, ale aj tým, že Sovietsky zväz diktoval spojencom úplne všetko. V roku 1967 im nadiktoval, aby prerušili diplomatické styky s Izraelom, a museli to urobiť. Vzoprelo sa len Rumunsko. Nedávno som sa v jednom spravodajskom článku dočítal, že vraj USA neverejne požiadali istú členskú krajinu NATO, aby prestala podporovať Ukrajinu. Bol to test či lakmusový papierik? Ak sa neuzavrie prímerie, budú USA pokračovať v podpore Ukrajiny? Len pripomínam: Rusi nechcú prímerie, ale kapituláciu Ukrajiny.
Ak sa neuzavrie mier, ak to nevyjde podľa našich predstáv, budeme sa venovať niečomu inému, máme iné priority – teraz takmer citujem americké stanovisko. Znamená to, že Američania dávajú od toho ruky preč?
Povedal to americký minister zahraničia Mark Rubio. Predpokladám, že USA prestanú vojensky a spravodajsky podporovať Ukrajinu a ostane to len na Európe, ktorá Ukrajinu nemôže prestať podporovať. Zmluva o nerastoch sa venuje špecifickej agende, nie je z nej jasné, ako to bude s vojenskou podporou zo strany USA.
Aké by to malo dôsledky, keby aj Európa prestala pomáhať Ukrajine?
Keď nebudeme podporovať Ukrajinu, tak si v podstate podpisujeme postupne ortieľ smrti pre nás samotných, lebo tá vojna potom príde do Pobaltia, Moldavska a nakoniec aj k nám. Počúvam skeptické vyjadrenia, že ak Rusi nedokázali za tri roky dobyť Ukrajinu, ako by mohli poraziť aj nás – krajiny NATO? Ak by však Rusi získali pod svoju kontrolu celú Ukrajinu, veľmi by ich to posilnilo, no postupovali by už inak.
Ako?
Budú nás rozvracať cez kybernetické útoky, diverzie, vojenské provokácie, prostredníctvom organizovanej kriminality, vyvolávaním politickej nestability, občianskych nepokojov, vzbúr a prevratov.
Vráťme sa teda k situácii, že pokračuje vojna a zjednotená Európa sa rozhodla ďalej podporovať Ukrajinu a suplovať americké výpadky.
V niektorých systémoch boli USA efektívnejšie, ale finančná a vojenská pomoc zo strany Európy bola porovnateľná. Odchod USA by bol pre Ukrajinu aj pre Európu bolestivý, ale je v našom životnom záujme podporovať Ukrajinu.
Čo urobíme, ak náš najsilnejší spojenec USA bude od nás žiadať, aby sme prestali podporovať krajinu, ktorá nás svojím zápasom ochraňuje? Má takéto NATO potom ešte zmysel?
Ak medzi spojencami bude dochádzať k takýmto konfliktom, bude to podkopávať samotný zmysel NATO. NATO však je stále to najlepšie, čo máme, a treba, aby Američania v ňom ostali a prinajmenšom nám nebránili podporovať Ukrajinu a nespochybňovali záväzok z článku 5. Vrátim sa však ešte k tej transakčnej politike. Trump mal teraz skvelú príležitosť na transakciu, akú americký obranný priemysel nemal dlhé roky. Ukrajina mu navrhla kontrakt za 50 miliárd dolárov na výrobu Patriotov pre protivzdušnú obranu. No on povedal nie.
FOTO: Autor
Ak by chcel pomôcť Putinovi, nekonal by inak.
To už tvrdia viacerí pozorovatelia a politológovia. Znovu zacitujem Jurija Felštinského: „Trumpove kroky momentálne podporujú Putinov cieľ prinútiť Ukrajinu ku kapitulácii.“ Felštinskij hovorí, že je to už tretí Putinov pokus, lebo predchádzajúce dva zlyhali.
Prvý v roku 2014, keď po obsadení Krymu chcel zmeniť situáciu na Ukrajine a dosadiť tam ďalšieho politika typu Viktora Janukovyča (bývalý premiér a prezident Ukrajiny podporovaný Putinom) a krajinu politicky ovládnuť. Druhýkrát neuspel v roku 2022, keď chcel Ukrajinu poraziť za tri dni alebo tri týždne.
A teraz vďaka Trumpovej podpore, hovorí ďalej Felštinskij, sa Putinovi naskytla tretia možnosť, no Ukrajina stále odoláva. Felštinskij dokonca tvrdí, že aj tento tretí pokus už zlyhal, čo považujem zatiaľ za priveľmi optimistický výklad. Vychádza z toho, že Putin predpokladal, že ak Amerika nebude podporovať Ukrajinu, tak to isté urobí aj Európa. To sa však nestalo. Plán, že Ukrajina bude musieť kapitulovať, zatiaľ nevychádza. A odchod USA z mierových rokovaní bez presadenia ruských požiadaviek to potvrdzuje.
Charakterizovali ste Trumpa ako transakčného politika. Jestvuje však aj iná interpretácia jeho krokov, paranoidná až konšpiračná, a tá hovorí, že jeho vzťah s ruskými tajnými službami je oveľa intenzívnejší, ako sa zdá či ako sa dá dokázať. Niektorí bývalí dôstojníci niekdajšej sovietskej tajnej služby KGB hovoria o snahe získať či naverbovať Trumpa alebo o podpore jeho obchodov veľkými finančnými injekciami počas jeho pobytu v Moskve v roku 1987. Občas sa totiž zdá, že Trump koná tak, akoby bol Rusom nejakým spôsobom zaviazaný.
Tu treba odlíšiť reálne fakty od toho, čo sa zrejme nebude dať nikdy preukázať. Žiadne verbovanie sa podľa mňa nepotvrdí, aj keby sa uskutočnilo. Nepochybujem, že tajná ruská služba FSB má na Trumpa hrubý spis, a ani on zrejme o tom nepochybuje. V roku 1986 sa Trump stretol s predstaviteľmi ZSSR (Zväz sovietskych socialistických republík, resp. Sovietsky zväz) vo Washingtone. Potom v roku 1987 navštívil Moskvu, pohyboval sa v rôznych (aj pochybných) prostrediach a určite bol stredobodom ruskej pozornosti. Sledovali ho aj odpočúvali. Majú o ňom spis, rovnako ako o každom významnejšom človeku z USA, ktorý v tom čase navštívil ZSSR s nejakým cieľom. Nie je však v našich silách zistiť, čo v tom spise je.
Nedávno sa k tejto téme vyjadroval aj bývalý kazašský minister vnútra.
Áno. Pred niekoľkými týždňami niekdajší kazašský minister pre vnútornú bezpečnosť Alnur Mussajev, ktorý v 80. rokoch pracoval v Moskve, povedal, že Trump bol v roku 1987 naverbovaný sovietskou KGB pod krycím menom Krasnov. Iný bývalý dôstojník KGB, žijúci dnes v USA, Vladimir Popov však tvrdí, že to, čo píše Mussajev, nepotvrdzuje, že Trump naozaj bol agentom. Mussajev podľa Popova iba interpretuje pramene z druhej ruky, pričom podľa neho sa verbovanie za agenta nemohlo odohrať tak, ako to opisuje Mussajev.
Tu sa znova hodí tvrdenie, že síce nevieme dokázať, či je Trump agentom, no keby ním bol, nekonal by inak. O finančnej pomoci z ruských kruhov sa však zrejme nedá pochybovať.
Isteže, je veľmi dôležité, kto je prezidentom Spojených štátov a či tie ruské kontakty ovplyvňujú jeho konanie, to je nesporné. Boli publikované dokumenty o finančnej pomoci pre Trumpa z istých ruských developerských kruhov, čo nepopiera ani samotný Trump, ktorý to označuje za developerský biznis. Tie väzby na ľudí pochádzajúcich z Ruska a pohybujúcich sa na hrane zákona sú preukázateľné a zdokladované.
V prvej časti nášho rozhovoru sme spomínali štúdiu Larryho Diamonda o 12 krokoch od demokracie k autokracii a mne sa nedarí potlačiť podozrenie, či sa aj v samotných Spojených štátoch nedeje podobný proces, lebo útoky na verejnú správu, bezpečnostné orgány, univerzity, súdy, médiá a občiansku spoločnosť sú od nástupu Trumpa k moci viditeľné. Smerujú USA k autokracii?
Táto otázka je štrukturálna z pohľadu vnútorného usporiadania USA, ktoré sú spoločenstvom 50 štátov, pričom Trump má dosah len na pôsobenie federálnej administratívy. Vytvoriť jednotný autoritársky štát v takomto systéme je takmer nemožné – pri terajšom texte ústavy a silných kompetenciách štátov vo všetkých otázkach, ktoré sa týkajú ich vnútorného vývoja. Štáty však nemajú priamy dosah na zahraničnú politiku, federálny finančný systém, bezpečnosť a obranu. Trump zasahuje aj do činnosti jednotlivých univerzít, väčšinou však ide o súkromné, resp. autonómne univerzity. Odoberá im síce federálnu podporu, no nemôže ich zavrieť ani administratívne obmedziť ich činnosť.
V niektorých štátoch narazí na odpor, v iných zasa nie, ale ovládnuť napríklad Kaliforniu je asi nemožné.
Faktom však je, že dochádza k popretiu niektorých demokratických pravidiel a noriem a ovplyvňuje to aj dianie v niektorých štátoch a konanie ich obyvateľov a volených zástupcov. A to, či tamojší politici majú Trumpovu podporu, alebo nie, má dosah na ich volebné výsledky.
Aká je vaša najväčšia výhrada voči Trumpovi?
Spočíva v tom, čo sa odohralo 6. januára 2021, mám na mysli útok na Kapitol. To bola jeho totálna diskvalifikácia na výkon akejkoľvek ústavnej funkcie, to bola červená čiara. Doteraz tvrdí, že mu ukradli víťazstvo, a mstí sa tým, ktorí vraj za to mohli. Čistí rozhodovacie prostredie od všetkých oponentov, prepúšťa ich zrejme na základe vopred pripravených zoznamov a nahrádza ich lojálnymi nominantmi.
Vo viacerých krajinách, Slovensko nevynímajúc, sú také postupy bežné.
Na Slovensku máme vo vrcholovej pozícii človeka, ktorý osud svojej krajiny spojil so svojím v jednej veci – aby nebol trestne stíhaný a zostal na slobode –, Roberta Fica. Všetko, čo robí – zákony, zásahy do bezpečnostných orgánov, situácia v justícii a zahraničnej politike –, všetko je to sústredené na to, aby už nikdy nebol vyšetrovaný za svoje problematické činy. A vidíme, kam sa Slovensko vinou tohto egocentrizmu dostalo. Sme na chvoste všetkých rebríčkov, sme na periférii európskeho diania a rozhodovania.
Vráťme sa na záver k rozhovoru Vladimira Putina a Roberta Fica medzi štyrmi očami spred minulých Vianoc. Nevieme, o čom sa rozprávali a na čom sa dohodli. Určite sa však nebavili len o plyne.
Myslím si, že sa zhovárali o niečom, čo bolo dôležité pre nich oboch. Teraz poviem čistú špekuláciu: Fico podal Putinovi nejakú správu, čo sa odohráva na Slovensku, a Putin mu mohol povedať, že po Trumpovom nástupe sa situácia začne meniť. V jednom zo svojich príspevkov na facebooku Fico totiž napísal, ako teraz Američania a Rusi vezmú situáciu do svojich rúk a že aj o tom boli jeho rozhovory s Putinom.
Od tohto rozhovoru s Putinom je Fico dosť „odtrhnutý z reťaze“, hoci niežeby predtým nebol…
Putin mu zrejme vnukol nejakú optimistickú víziu, ako sa bude vyvíjať svet, zrejme aj v súlade s Ficovými predstavami. A úplne by som nevylúčil ani možnosť, že sa Fico zaujímal aj o určité možnosti podpory zo strany Ruska v predvolebnej kampani na Slovensku. Aj ďalšie návštevy slovenských politikov v Rusku, vyjadrenia o potenciálnom odchode z EÚ a NATO akoby naznačovali, že sa tu rozohrávajú akési hry, ktoré by istá časť politického spektra na čele s Robertom Ficom bola schopná akceptovať. Niečo, čo by im pomohlo politicky, a to aj mimo legálneho rámca.
